Dva týždne v lezečkách (II) - Dolomity

5-10.9.2016

Dolinka Hollental je za nami, pomaly sa zmenšuje v spätnom zrkadle auta. Dnes sa presúvame do Dolomitov, čaká nás cez 400 km cesty. Sme plní očakávaní aké to bude, pre nás oboch sú Dolomity premiérou. Cestou nás sprevádzajú naši poľskí parťáci z Adlitzgrabenu, ktorí smerujú podobne do Dolomitov. Poobede sa už dostávame do okolia legendárnych štítov masívu Cristallo, no v prvom rade troch dolomitských zubov – Tre Cime di Lavaredo. Výhľady sú neskutočné a nútia nás robiť prestávky čoraz častejšie, jazero, lúka s výhľadom na Tre Cime, znova nejaké jazero a zas niečo ... Poľských kamarátov opúšťame a pomaly začíname vymýšľať stratégiu ďalších dní.

Cieľ je Cima Grande, my volíme najrýchlejší prístup, teda od jazera Misurina. Večer sa skladáme v kempe pri jazere. Pomerne lacný kemp s milým, iba taliansko-hovoriacim personálom sme veľmi uvítali. Ešteže Maruška vie niečo po taliansky, inak by som to asi ani kreslením nedohodol. Si si si, teta nám odpovedá na otázku či je v kempe telá voda. Tak po zložení vecí hneď bežíme do spŕch, už po tých pár dňoch by sa aj patrilo (hlavne ako gentleman nesmiem omračovať okolie alpinistickým odérom) :). Na výber sú dve možnosti: ľad v umývadle alebo peklo v sprche. Zo sprchy som vyšiel červený ako uvarený rak, pri prvom kontakte som si myslel, že tadiaľ tečie roztavené železo, no po čase a veľkom osobnom prehováraní sme sa obaja odhodlali vstúpiť pod sprchu. Výkriky striedajúce sa so smiechom sa ozývali kempom, jedna z najzaujímavejších spŕch aké som kedy mal. Mierne vydesení ale voňaví sa vraciame do stanu. Treba sa vyspať, zajtra sa ide hore ....

New day - new world. Ráno si dávame výdatné raňajky a plní energie vychádzame z kempu. Hore, na chatu Auronzo, sa dá ísť trojako – pešo, autobusom alebo vlastným autom. Za vjazd autom do parku si zaplatíte 25E plus parkovné 5E, autobus stojí okolo 4E a za využitie vlastných nôh si „zaplatíte“ dve hodinky light tempom pekným prostredím. Čím sme vyššie, tým viac fúka, čo nenahráva do karát nášmu plánu bivakovať na pankáča niekde na okolí. Na chate Auronzo sme na obed, nevedeli sme si odpustiť talianske panini s kávičkou a keď sme sa zohriali a opäť dali do kopy, pokračujeme ďalej. Na chate Lavaredo si robíme našu základňu a naľahko bežíme do sedla nad chatou, kde je už vidieť ikonické severné steny. Celé okolie v súhre oblakov a slnka dodáva miestu magický a unikátny nádych. Úžasné, neviem odtrhnúť oči zo stien (hlavne našej linky) a okolitých kopcov.

V našom hľadaní ideálneho partizánskeho bunkru, ktorých je na okolí dosť, nás zastavuje počasie. Bežíme sa skryť na chatu pred silným vetrom, ktorý už začal vyháňať aj kvapky vody z búrkových mračien nad nami. Podvečer sa počasie lepší a my sa vraciame do sedla, za náš bivak sme zvolili partizánske tunely v masíve Monte Paterno, kadiaľ vedieť aj feratta. Spanie je to strašné, strop tunelu je na spadnutie a história nie je tiež najružovejšia, ale tie výhľady stoja za to....

Cima Grande di Lavaredo – Dibona arete

4+ UIAA, 500m, TD, III

Ráno sa dostávame okolo 8 pod stenu. Maruška na seba hádže všetok materiál, nazúva premrznuté lezečky a už nalieza do steny. V ťahaní sa striedame každú dĺžku. Niet na to mať kočku, čo sa nebojí výziev a rada lezie na horách. Naše romantické lezeníčko na ikonu dolomitov si naozaj užívam J Pre Marušku je Cima Grande zasvätením do väčších stien, hýbe sa ako mladá lasička. Cesta nie je výrazne ťažká, no lezecké dĺžky sú stále, orientačne trocha náročnejšia a hlavne taká „dolomitská“, čo človek chytí, často ostane v ruke. Novodobo sa cesta lezie na terasu lemujúcu vrcholovú pasáž, po ktorej sa presúvame na juh a normálkou doliezame na vrchol. Po siedmych hodinách sme hore. Výhľady sa skryli do hustých oblakov a len niekedy nám dovolia nahliadnuť do doliny.

Niečo zjeme a ide sa dole. Na Tre Cime platí doslova, že dosiahnuť vrchol je len polovica cesty. Už doma ma varovali na zostup, ktorý je orientačne náročnejší a zdĺhavý. Našťastie cestou stretávame tých, čo vyšli hore normálkou a zostup teda poznajú. Pár zlaňákov do (ako Maruš hovorí) temných dolomitských žľabov, niečo pešo sutinou a po pár hodinách zliezame zo steny na južné žľaby. Misia splnená, Cima Grande vylezená a Maruška zasvätená! Ešte posedíme chvíľu na chate a pomaly, už v šere, zahajujeme zostup dole asfaltkou. Cestou si spomíname na jednotlivé lezecké pasáže, na výhľady a ľudí, čo sme stretli, na náš bivak a neuveriteľné scenérie tohto magického kúska sveta.

Rest day, ráno sa nikam nenáhlime a na obed sa presúvame do Cortiny d´Ampezzo zistiť počasie a podmienky na horách. Na obzore krátka perióda zlého počasia, glockner pod snehom, julky v daždi, iba dolomity vyzerajú celkom dobre, tak ostávame ešte pár dní. Spoločne vytvárame plán, ja hľadám cestu na lezenie a Maruš ferattu. Dopĺňame nákup a presúvame sa do Fiames, kde si hľadáme miesto na náš ilegálny bivačik...

Punta Fiames – Spigolo Jori

V UIAA, 450m, TD-, II

Skoro ráno nastupujeme pod stenu Punta Fiames. Včera mi taliansky vodca s podozrivým úsmevom ukazoval nástup na mapke. Vyzerá to chaoticky, v popise píšu „super lezenie, až na ten nástup“. My sme ani ten netrafili, cesta sa stratila a pod stenu nás viedli klamlivé chodníky kamzíkov. Zo 40min nástupu sa stalo dvojhodinové dobrodružstvo v divokom svete kosodrevín, suťovísk a rozlámaných nebezpečných žľabov. Nakoniec sa ale napájame na chodník traverzujúci stenou a začíname lezenie.

Na hranu Spigolo Jori sa nastupuje centrálnou časťou steny, cestou Via Dimai (classica, parete sud), až na policu, ktorá vedie na hranu steny. Maruška opäť nalieza do prvej dĺžky – komína, ktorého výlez je husto zarastený a opäť sa raz brodíme kosovkou. Dnes to azda neskončí ??? Prvé dĺžky sa mi zdajú ľahšie, ako píše sprievodca, ja šetrím prsty na nohách a leziem to až na policu v topánkach. Na hrane ide už o serióznejšie lezenie, Maruška odvážne ťahá nepríjemný komín. Každá dĺžka je iná a lezecká, platne špáry, kúty. Zo steny sa nám naskytuje panoramatický výhľad na údolie Ampezzo a okolité vrcholy. Po prvých pár dĺžkach nastupuje kvarteto výživných dĺžok za V UIAA. Prvú, otvorenú špáru, ťahá Maruš. Aj keď je to petočka, na pár starých skobkách a s batohom na chrbte to na prvom musí byť výživné. Ja naliezam do druhej, trocha bouldrovej cez malé lišty, klasa je tu poctivá. Pred nami kľúčová dĺžka, niekto píše V, niekto V+, slobodne dávam V+.

Maruš nehovorím o tom nič, s pokerfaceom ju posielam do kolmej 40-50m špáry, to aby si nevytvorila mylný prístup k dĺžke a nemala strach pred cestou. Za chvíľu už len počujem „štáááánd, zrúúúúš“. Nasleduje ľahšia V- a ešte pár dĺžok okolo IV/IV+ na vrchol. Hrana Spigolo Jori bola vylezená prvý krát v roku 1909, wooow, vzdávam hold prvoprelezcom! Na hrane sa lezie stále, všetky dĺžky sú lezecké a zaujímavé, cesta poskytuje jedinečné výhľady na okolie Cortiny D´Ampezzo. Vrelo odporúčam, len trafte ten nástup!

Cima Fanis Sud - Via Ferrata Cesco Tomasseli

F, 350m

Dnešný deň sme si naservírovali aktívny rest, Maruška zvolila jednu z ťažších ferrát v dolomitoch, ktorá že vraj niečo preverí. Ráno si ešte v kempe Olympia vo Fiames robíme lievance a vychutnávame ranný čaj. Pomaly zahajujeme nástup do sedla Passo Falzarego, z ktorého vedie na chatu Lagazuoi lanovka i turistický chodník. Veď máme ten rest day! Tak si trocha doprajeme, kupujeme si lístky a pohodlne sa vezieme hore. Plní energie ďalej šlapeme k bivaku della Chiesa, pod nástup na ferratu. Prvé metre sú feetless (beznohé), už si začínam vytvárať obraz, v čom sa tá obtiažnosť bude skrývať. Pekné pasáže striedajú choďáčiky a po 40 min sedíme na vrchole.

Zostup druhou ferratkou je dlhší, hlavne pre arogantných turistov, ktorí precenili svoje sily, no na chatu dobiehame ešte s rezervným časom. Pri chate je o sieť ochranných tunelov a vojenských bunkrov. Takémuto múzeu nájdete sotva dvojníka. Nezabudnite si ale vziať čelovku, tunely nie sú osvetlené, čo ale dodáva väčšiu autenticitu a obraz ako to bolo kedysi a spolu s informačnými tabuľami sa môžete na chvíľu doslova ponoriť do obdobia svetových vojen....

Týmto dňom u nás končí naša premiéra v dolomitoch, zajtra odchádzame do Julských álp. Úžasná krajina s úžasným lezením, ikonické výhľady, hory poznačené históriou. Páčiť sa páčilo a verím, že do tejto oblasti ešte niekedy zablúdim....

Viac fotiek: TU

Topo Arete Dibona - Cima Grande - stiahnúť

Topo Spigolo Jori - Punta Fiames - stiahnúť