Tian Shan 2017
15.7.2017 - 9.8.2017
Ramená sú v jednom ohni, široké popruhy nesúce môj náklad sa do nich zarezávajú a nútia ma sa zastaviť. Sedím na kameni a vychutnávam si okolitú prírodu Veľkej studenej doliny. Hlavou mi ešte lietajú čerstvé a živé spomienky z nášho lezenia v alpách. Pomedzi spomienky sa do popredia mojich myšlienkových pochodov dostáva naše ďalšie dobrodružstvo. Už čoskoro sa s Maru vydáme na východ, na malý cíp masívneho horstva tiahnúceho sa celou Áziou. O necelý týždeň odlietame do pohoria Tian Shan, ale teraz sedím tu na kameni, z čela mi kvapká pot. Myseľ mi bombardujú mnohé otázky. Už dlhšie sa sám seba pýtam, aké to tam bude, ako budeme s Maru fungovať tam hore, čo nás tam skutočne čaká? Tá expedícia začala už dávno, v mojej hlave...
Je sobota 15.7.2017. Na letisku v Prahe sa po prvý krát stretávame so zvyškom našej skupiny. Traja horolezci z Čiech s podobnými cieľmi ako my. Nie je problém ich rozpoznať skrz veľké expedičné topánky a obrovské batohy. Pozitívne naladení a energickí chalani Petr, Pavel a Kuba. Čaká nás dlhá cesta do Karkary, na ktorej sa môžeme trocha viac spoznať. Po luxusnej noci v Bishkeku nahadzujeme naše svine do „kyrgyszkého šejkra“ – maršutky a vydávame sa na 8 hodinovú cestu do pohraničnej oblasti Kyrgyzstanu, Kazakstanu a Číny. Charakter krajiny je tu rôznorodý a bohatý, cestou míňame kaňony, stepy či obrovské jazero Issyk Kul. Zásah ľudskej ruky do krajiny začína rednúť, vytrácajú sa mestá, obydlia, nakoniec aj cesty. Dostávame sa hlbšie do hôr kde sa stále žije podľa pravidiel prírody. Na prašnej ceste stretávame iba miestnych predajcov medu a pohraničnú stráž. Poriadne vyhrkaní sa dostávame do Karkary, do základne viacerých expedícií v pohorí Tian Shan. Tu na nás čakajú pohodlné stany a teplá večera. Na ďalší deň máme letieť pod horu. Počasie sa často mení a agentúrni pracovníci nás nechávajú v neistote či sa zajtra reálne presúvame alebo nie.
18.7.2017 Vrtuľník lieta už od skorého rána. Je obed a počasie za začína kaziť aj tu dole v Karkare. Náš let na Severný Inylchek je tretím, posledným, letom plánovaným na dnes. Zo základného tábora hlásia ešte vyhovujúce podmienky a my nasadáme do starého armádneho vrtuľníka. Po precíznej kontrole stroja (až mi je to divné v tomto kraji) sa vrtuľa začne točiť a celý kovový kolos plný ľudí a bagaže sa začína odliepať zo zeme. Rýchlo naberáme výšku a prelietame zalesnené horské hrebene. Tie sa postupne pretvárajú v široké náhorné plošiny s plytkými kaňonmi, kde sem tam pozorujeme stáda divokých koní.
Od okna vrtuľníka nevieme odlepiť zrak, pozeráme na sa rýchlo sa meniaci ráz krajiny. Masívne ľadovcové rieky pretínajúce krajinu sa vylievajú z ľadovcov veľhôr, ktoré nám postupne vyrastajú pred očami. Štíty sú už zahalené v oblakoch, je vidno iba široké doliny vyplnené ľadom a skalou. Vchádzame do bludiska dolín, letíme tesne pod hranicou oblakov. Masívne steny dávajú poznať, že sa už jedná o vyššie kopce. Pred nami sa začína rysovať silueta severnej steny Chan Tengri. Je to ona! Vrtuľník pristáva na ľadovci, presne na úpätí tejto trojkilometrovej steny. Dostali sme sa do BC na ľadovci Severný Inylchek. V tábore sa zoznamujeme s Radekom, horolezcom z Poľska a netrvalo dlho aby sme našu partiu obohatili o jeho spoločnosť.
Teraz nás čaká dôležitá aklimatizácia, transport materiálu a celková príprava na výstup. Base Camp je postavený na kamennom nánose ľadovca a dá sa povedať, že sme stále v pohybe. Naše stany, latrína, všetko sa pohybuje v drobnom, nepatrnom tempe, no pohyb dáva o sebe vedieť častými kamennými zosuvmi, „praskaním“ z útrob ľadovca a v neposlednom rade aj „cestovaním“ s našimi stanmi. Pre niekoho by to bolo asi nehostinné miesto. Sprcha ala vedro s vodou, niekedy aj v teplom prevedení! Dieravý jedálenský stan, ktorý kvapkal asi úplne všade. Nemeniaci sa „jedálny lístok“, kečup ako príloha ku všetkému. No pre nás to bolo miesto pohodlia a bezpečia, miesto kde sme dobíjali baterky. Odtiaľto sme začínali naše túry na kopec. Zo stanov pozorujeme všetko dianie od ľadovca až po samotný severný vrchol Piku Čapajeva. Miniatúrne bodky migrujú medzi výškovými tábormi a cesta hore začína byť zreteľnejšia.
19.7.2017 Hneď na druhý deň po príchode začíname aklimatizáciu vynáškou materiálu do C1. Po nie jednoduchom prekonaní ľadovca plného zlomov a ľadovcových riek sa dostávame pod stenu. Tu si vytvárame deposit a začíname stúpať firnovo-ľadovým svahom. BC sa nachádza vo výške približne 4000 m.n.m., prvý výškový tábor je iba o 500 výškových metrov vyššie. Cesta hore je príjemná, strmé časti a trhliny sú preistené fixnými lanami, ktoré sme pracovne volali „záhradnícke“. Zelené nylonové lano sa podobalo skôr na ťažné lano v základnej výbave auta ako na to lezecké. Na túto nádheru dal človek len s ťažkosťou žumár, o zlaňovaní sa tu nedá hovoriť.
Prvý tábor (4500 m.n.m.) predstavuje ostré rameno vytŕčajúce z hrebeňa Piku Čapajeva. Na jednej strane skalné, na druhej snehové. Snažíme sa postaviť stan na voľných skalných platformách, ktoré sa už dotýkajú strmých svahov smerujúcich do severnej steny Chan Tengri. Približne 100 výškových metrov nad nami sa nachádza predsunutý prvý výškový tábor. Vysoko nad ním pozorujeme horolezcov vracajúcich sa z druhého tábora. Mohutnosť steny sa v tejto perspektíve stráca. V duchu si vytváram mylný obraz o stene, skalné prahy zakrývajú veľkú časť výstupu, strmé svahy klamú svojimi rozmermi. Dopíjame čaj a pomaly začíname zostupovať do BC...
21.7.2017 Noc so sebou priniesla nový sneh. Ešte stále ležím v spacáku, príchod slnečného dňa je vidno aj cez steny stanu. Obaja sa pomaly dostávame zo stanu, balíme všetky potrebné veci a v kompletnej zostave opúšťame C1. Druhý tábor je 1000 výškových metrov nad nami, dnešný plán je postaviť hore stany. Nový sneh zakryl väčšinu výstupovej trasy. Na menej strmých svahoch sme fixné laná museli dolovať hlboko z pod snehovej pokrývky. Skalné prahy sa striedajú so snehovými hrebeňmi. Na strmej stene nie je veľa miest k odpočívaniu, platformy na stany neexistujú.
Prestávky robíme v stoji, opretí o svahy a pridŕžajúci sa fixných lán. Horné pasáže nám dávajú zabrať, nový sneh sa naviazal na každé miesto, kde ho gravitácia nezhodí a my sa prebárame miestami po pás. Posledný výšvih pod C2 je azda najťažší, ako technicky tak aj kondične. Na prvý pohľad sa z nižších častí hrebeňa javí ako malý ľadovo-skalný prah, no v skutočnosti je to cez 150 m vysoký hang. Naše mylné úvahy „to prelezieme za 20 min“ sa postupne menia v reálny, azda hodinový, výstup. Prvé skúsenosti s novými časťami výstupu sú tu vždy plné ilúzií a klamu. Postupne si ale zvykám na mierku, s ktorou tu musím pracovať. Sme v C2 (5500 m.n.m.), začíname pomaly stavať stany.
29.7.2017 Druhý tábor, je na rozdiel od prvého, postavený na širokom odpočinku hrebeňa. Široké plató poskytuje mnoho miest na stany, aj naše provizórne záchody stoja ďalej od nášho bývania. Z tábora je krásne vidno vrcholovú, mramorovú, pyramídu Chan Tengri. Do C2 prichádzam už tretí krát, tentoraz priamo z BC. Naposledy som sa tu v noci moc nevyspal ale teraz sa všetci cítime rýchlejší a plní síl. Perióda dobrého počasia sa kráti, podľa prognózy nám ostávajú posledné dni pekného počasia. Všetci sa pripravujeme na zajtrajší výstup na Pik Čapajeva North a presun do tábora C3.
Noc mi ale zamiešala karty, zápal v ramene sa začína prejavovať a ochromovať mi celú ruku. Ráno je boľavé, no v prvom rade ťažké. Za stenou stanu počúvam, ako chalani opúšťajú tábor a vystupujú na Čapajevu. Maruška mi podáva čaj a nejaké lieky na bolesť. Trocha paralyzovaný sa pomaly dostávam zo stanu a začínam si uvedomovať, že dnes hore nepôjdem. Oblohu zdobí iba silné slnko, celý deň ani mráčik. Krásne počasie a my trčíme v tábore. Snažím sa dať rameno do kopy, tak rýchlo to asi nevyliečim ale ak prejde aspoň tá nepríjemná bolesť, tak ideme zajtra hore.
31.7.2017 Včera sme celý deň nabíjali baterky, ja som navyše liečil odpísané rameno. Obaja sa cítime ready. Slnko už pomaly osvetľuje nebo nad nami. Začíname výstup na Čapajevu North (6150 m.n.m.). Po snehovom hrebeni nás čakajú skalné prahy a prevažne mixový terén. Dnes je počasie v TOP podmienkach, ako včera. Hore vystupujeme sami a tak si vychutnávame našu high altitude romantiku. Preliezame posledné skalné pasáže a nad nami sa týči vrcholový snehový hrebeň. Tu už viac pofukuje. Je poludnie a my stojíme na severnom vrchole, na východ od nás sa týči mohutný a nebezpečný hrebeň na hlavný vrchol. Kde oko dovidí samé štíty a doliny, úžasná panoráma. Pre Maru sa tu výstup končí, ako cieľ si nakoniec nastavila tento vrchol. Jej hlavný cieľ, mať super zážitok a nabrať veľa skúseností sa naplnil do bodky. Dávame si zamrznutú pusu cez bufky a lúčime sa, „tak sa vidíme za pár dní zlato“. Maruška zostupuje po fixoch a ja pokračujem do tretieho výškového tábora (5850 m.n.m.).
Z vrcholu je to naozaj veľmi príjemná cesta, do tábora sa zostupuje príjemným snežným hrebeňom s jedným „vzdušným“ zlaňákom, z ktorého sa stala nakoniec pasca. V treťom tábore som pomerne skoro, čakám na chalanov, ktorí dnes vystupujú na vrchol Chana. Stany máme postavené nad oficiálnym tretím táborom, ktorý vystavali ľudia z južného BC. Hoci som vo výške približne 5800 m.n.m., je tu horúco, a tak odpočívam v Radekovom stane a varím čaj pre zostupujúcich. Radek je super spoločník, po jeho príchode panuje dobrá nálada. Hoci je unavený, ostane so mnou tu hore a bude mi robiť podporu. Postupne sa náš mini tábor napĺňa, už za šera prichádzajú poslední. Po skromnej večeri si líhame do stanu. Náš vchod je otočený na juh, a tak z pohodlia spacákov obdivujeme jednu z najťažších a najhodnotnejších sedemtisícoviek sveta – Pik Pobedy. S prichádzajúcou tmou sa hory zapĺňajú ťažkou oblačnosťou, v tichu dúfam, že počasie ešte podrží.
1.8.2017 Sú asi 4 hodiny ráno. Akokoľvek sa snažím vstať a pripraviť sa po tichu, v malom stane je to vždy komplikované. Zobudil som Radeka, spolu sa pozeráme na čerstvo napadnutý sneh, na tvári chýba úsmev. Silný vietor a kopa snehu mi nalamuje moju pohodu a odhodlanie. Obúvam si skelety mojich topánok o opúšťam stan, Radek opäť upadá do spánku a naposledy mi ešte praje veľa síl a šťastia. Prvé kroky sú ťažké, ako fyzicky tak aj psychicky. Som tu hore sám, nemám nikoho kto by ma podržal. Za sebou vidím zopár svetielok, ktoré to tesne nad táborom otáčajú a vracajú sa spať. Sólo výstup je rozhodne veľmi intenzívny zážitok, v zlom počasí sa ale samota stupňuje. Moje racionálne uvažovanie, že leziem hore v strašných podmienkach zápasí s mojím odhodlaním dosiahnuť vrchol. Dostávam sa do pásma mramorových skál. Poryvy vetra ma často vyhadzujú z rovnováhy a brodenie v nestabilnom novom snehu zo mňa robí akéhosi opilca tackajúceho sa medzi snehovo-skalnými hranami a vežami. Svetlo z čelovky sa odráža od padajúceho snehu a vytvára predo mnou bielu stenu. Aj keď sú v ceste fixné laná, zhasínam svetlo a snažím sa vytvoriť si obraz o stene nado mnou a o mieste kde práve som.
Dosahujem výšku asi 6300 m.n.m., podmienky sú katastrofické. Sedím na skale, ťažko dýcham a nechávam plynúť moje myšlienky. Dnes nie je vrcholový deň, ísť hore je veľké riziko. Všetko sa vo mne láme a ja si začínam uvedomovať, že môj pokus o vrchol sa končí. Dávam prednosť mojej racionálnej stránke „mňa“ a začínam zostupovať. Cez mračná sa už prediera jemné zamatové svetlo prichádzajúceho dňa. V diaľke rozoznávam náš tábor, pod ním vidno radu svetiel zostupujúcich ľadovcom do južného BC. Som opäť pri stane, ubehlo už pár hodín od kedy som toto miesto opustil. Počas tých pár hodín som mal možnosť byť sám so sebou v extrémnych podmienkach. Myšlienky mi voľne prúdili hlavou, bol to intenzívny zážitok, ktorý asi pochopí len ten, čo niečo podobné zažil. Som sklamaný, ako inak. Ako stojím pred stanom si ale uvedomujem, že moje rozhodnutie sa vzdať bolo správne. V týchto podmienkach som urobil čo som mohol. Moja hlava sa opäť dostáva do normálneho režimu. Uvažujem nad mojimi chybami a nedostatkami, vytváram si akúsi skladačku z celej výpravy, bohatú na nové skúsenosti a intenzívne zážitky v samote.
Počasie sa nemení a cesta do BC nie je jednoduchá. Môže sa stať, že nás tu zlé podmienky uväznia na viac dní a my nebudeme schopní zostúpiť. Neuvažujem o čakaní na lepšie dni a ani nechcem aby tu hore Radek bojoval a čakal na mňa ďalšie noci. Popíjame čaj a začíname baliť veci na zostup. Teda vlastne výstup. Z C3 musíme opäť vyjsť na Pik Čapajeva North. Obaja sme trocha unavení a v týchto podmienkach tu zažívame skutočný Everest. Nový sneh je problém, no ten hlavný problém je ešte len pred nami – mierne previsnutá ľadová stena, ktorá ústi do priepasti. Kým sa dostaneme pod toto miesto, horečne lapáme po dychu a musíme si oddýchnuť. Sedíme pred stenou a chvíľu mudrujeme ako to prelezieme. Zo štandu nad stenou visia fixné laná, na jednom nylonovom „záhradníckom“ lane sú dokonca vytvorené oká. Rebrík premosťujúci trhlinu medzi nami a stenou je od polovice ako tak „zabezpečený“ fixom. Výstup hore vyzerá celkom dobre....
Radek ešte odpočíva, ja opatrne nastupujem na rebrík a pri stene sa zapínam do fixov. Od tejto chvíle sa začínajú skutočné galeje, jedna z najviac vyčerpávajúcejších chvíľ v mojom lezeckom živote. Po asi 10 minútach skúšania mi bolo jasné, že čakan a ani záhradnícke lano s okami sa pri výstupe nedajú použiť. Oká boli príliš ďaleko a lano sa napínalo, pri prvom pokuse sa zavesiť do neho som prepadol pod rebrík do trhliny. Ostáva mi jedine vyžumárovať po fixe. Premrznutý Radek mi dáva jeho žumár a v kombinácií žumár + ropeman naliezam na jeden z fixov. Postup hore je neuveriteľne ťažký a pomalý. V batohoch už máme celý tretí výškový tábor, 50l batoh je kompletne naplnený. Fixy sú dole zamrznuté v ľade, lezieme teda s batohmi. Ako sa snažím postaviť do stupačky, váha batohu sa presúva za mňa a snaží sa ma pretočiť dole hlavou. Rukami sa musím stále priťahovať a fixovať celú moju váhu, takto sa udržujem v relatívne zvislej polohe.
Popruhy batoha mi stláčajú hrudný kôš a bránicu, a práve toto dodáva celému lezeniu úplne inú dimenziu. Nemôžem sa poriadne nadýchnuť a lezenie nad 6000 m.n.m. dá už samo o sebe zabrať. Ten batoh ma dusí, telo je v jednom veľkom kŕči – stále napnuté aby udržovalo správnu pozíciu a aby sa postupne pohybovalo po pár cm hore. Prioritou už nie je vyjsť hore ale nadýchnuť sa. Batoh mi dovoľuje len minimálne nádychy a nedostatok vzduchu v tele, doslova dusenie, začínam pociťovať. Stále sneží a fúka, Radek je tam dole premrznutý a isto ešte nerozumie prečo sa toľko hompáľam na tom fixe. Snaží sa ma „povzbudiť“ slovami „RYŠEK HYBAJ HYBAJ, JA TU ZAMARZAM !!!“ doplnenými klasickými poľskými vulgarizmami. Nie som mu ale schopný vysvetliť čo sa tu deje, nie som v stave hovoriť. Po 8 m lezenia sa svah preklápa a ja sa prvý krát viem postaviť na nohy a odľahčiť tak celé telo. Ako topiaci, ktorého zachránia v poslednej chvíli, aj ja teraz kŕčovito dýcham a užívam ako sa mi do tela opäť dostáva kyslík. Tvár mám položenú v snehu a sústredím sa iba na dýchanie, pomaly začínam komunikovať s Radekom a posielam mu dole žumáre. Po polhodine za mnou dolieza v podobnom stave. Dávame si ešte drobnú prestávku a premrznutí pokračujeme už ľahkým terénom na vrchol.
Zostup po fixoch je už rýchly. V druhom tábore sa stretávame s Maru a spoločne schádzame až do základného tábora. Často sa brodíme snehom, batohy sa každým táborom plnia o naše veci, ktoré sme tam tak prácne celý čas nosili. Sme v BC, tu dobíjame baterky, vybaľujeme mokré veci a tešíme sa na fajnu večeru v hlavnom stane. Dole sa dozvedáme že náš let presunuli o dva dni skôr, teda pozajtra by sme mali opustiť toto miesto. Expedícia sa pomaly končí, ostáva nám ešte pár dní v údolí Karkary na trocha explorovania a zoznámenia sa s miestnou kultúrou a ľuďmi. Ako to všetko uzavrieť? Vrchol si praje každý horolezec. No aj keď ho nedosiahnete vám hory podarujú mnoho skúseností a zážitkov. Bolo to dobrodružstvo, z ktorého sa teším a budem naň ešte dlho spomínať. Koniec koncov mám aspoň dôvod sa sem opäť vrátiť ...
Za podporu sa chceme poďakovať KOMPAVE
Odkaz na fotoalbum TU
Film príde čoskoro :)