Mkinvartsveri 5047m.n.m.
Mount Kazbek
5047m.n.m., 2A
Vladko sa pýta Riša, či sa nepridáme na výlet na Kazbek. Keďže tento rok žiadne výškové ciele ešte nemám, tak sa teším a začiatkom mája kupujeme letenky do Tbilisi. Letíme s ukrajinskými aerolinkami, s prestupom v Kyjeve, let je relatívne okay. Odlietame síce okolo pol piatej ráno z Krakowa a v Kyjeve máme prestup 4 hodiny. Preto naša cesta začína večer pred odletom na krakowskom letisku, kde prespávame v detskom kútiku. Zaujímavejší bivak sme ešte asi nemali. Letisková klíma nás riadne vyfúkala, ale pospali sme. Zvyšok sme dospali počas štyroch hodín na letisku v Kyjeve. Všetci traja vyvalení na termarestkách sme aj zaujali, obišlo nás množstvo pohľadov lačných po odpočinku v ľahu, jedna pani sa Vladka dokonca pýtala, kde takéto matrace rozdávajú, že by si tiež chcela ľahnúť.
Do Tbilisi prichádzame poobede, z letiska berieme taxík do centra, kde si chceme v obchodnom centre kúpiť plynové bomby. Taxikár vraví, že to bude za 25 lari. Pri platení ale stláča všeličo na taxametri a nakoniec hovorí, že mu dlžíme 60 lari. Je to neuveriteľné a asi na to ľahko nezabudneme, ale asi po hodine hádky a pomoci úžasných okoloidúcich gruzíncov odchádza neodbitný taxikár s 25 lari vo vrecku, nasratý, no my sme radi, že vyhrala spravodlivosť a konečne máme od neho pokoj. Bomby máme nakúpené, a tak sa vydávame na autobusovú staničku Didube, odkiaľ berieme odvoz do Kazbegi. Zmeškali sme všetky maršutky, takže berieme džíp za 120 lari. Síce draho, ale komfortne. Vodič nám ešte kúpil od kamoša čerstvý chlebík, syr, a po pohári osviežujúceho studeného kvasu, čo nám veľmi dobre padlo. A uháňal s nami, ako sme neskôr zistili, úplne bežným spôsobom, do Kazbegi. Plyn non stop na podlahe, predbiehanie hlava nehlava, ale prežili sme bez ujmy.
V Kazbegi ideme spať do Guesthouse-u u Doda. Podľa návodu na stránke airbnb hľadáme Google market – ktorý naozaj existuje! V ňom robí pani, ktorá volá muža, aby po nás došiel. Prišiel. Pánko tesne pred sedemdesiatkou, týpek, nás naložil do svojej 4x4 Toyoty a hybaj domov. Izbička základná, všetko funguje a spinkáme ako bábätká. Ráno nás už z postele víta úžasný výhľad na Kazbek za oknom. Naozaj pekné miesto pre guesthouse. Ráno neotáľame, kupujeme chlebík a ujko nás vezie ku kostolu svätej trojice – Gergeti Trinity, 2170 m.n.m., na začiatok nášho treku. Cesta hore je brutálna, 4x4 je nevyhnutnosťou a všetkých áut, ktoré po nej idú, je mi ľúto. No čo už, autá držia, možno si to aj užívajú.
Sme na parkovisku pri kostole, spolu s kravičkami, pár stanmi, bagrami budujúcimi parkovisko pre hordy turistov, maršutkami. Lúčime sa s ujkom a nakladáme na chrbty batôžky, ktoré nám za tú cestu pravdepodobne prirastú k chrbtici. Podľa váhy na letisku odhadujeme, že Vladko má na pleciach asi 30 kíl, ja asi 20, Riško dačo medzi. Je asi tisíc stupňov, slnko nám pečie na gebule. Ale ideme hore, hore, ďalej a ďalej. Predbiehajú nás turisti s malinkými batôžkami. Tých, čo idú len na vyhliadku, chápeme. Ale tých, čo idú ďalej.. čo to má, dočerta, znamenať? Prečo my máme taký náklad a oni majú batohy tridsiatky, ktoré vážia 5 až 8 kíl? Pochopili sme, keď okolo nás precupkali plne naložené koníky, nesúce všetky tie zvyšné kilá. Vydupať si kopec s nákladom na chrbte ale teší viac...
Cestou sa stretávame s časťou našej partie – Stenly a Paľo, ktorí leteli iným letom a ďalej pokračujeme piati. Nastupujeme na ľadovec, ktorý sa dá pohodlne prejsť aj bez mačiek a nakoniec sme po 7 hodinách na úpätí hory Mkinvartsveri (tak volajú Kazbek gruzínci), v raji plnom prachu, pri chate Betlemi, 3670 m.n.m. Chata, resp. meteostanica je najvyššie položenou budovou v Gruzínsku a vybudovaná bola v 20. rokoch ako prístrešok pre alpinistov. Okolo chaty sa dá kempovať, všade sú vystavané kamenné závetria a v strede tábora sú dva veľké stany – poľskí ratownici, ktorí zároveň prevádzkujú požičiavanie stanov, ľadovcovej výstroje a pravdepodobne aj vodcovstvo. Je tu celkom plno, niekoľko desiatok stanov.
Tak konečne môžeme z pliec zhodiť tie nenormálne batohy. Víta nás zvyšok partie – Julo, Miňo, Andrej, Peťo. Super pozitívna parta, parádička. Staviame stan, varíme večeru. Škoda, že vedľa heliportu, teda priamo vo výhľade dole, smerom k dedinke Kazbegi, je pole smetí. Igelitové vrecia napchaté odpadkami na jednej veľkej kope. Predpokladáme, že smeti na konci sezóny berie dole vrtuľník, ale výhľad teda kazia každý deň. V chate sa dá prespať a je tu možnosť kúpiť plynové bomby, dokonca lacnejšie, ako v Tbilisi. Treba sa aj zaregistrovať u uja v kancelárii a zaplatiť 10 lari za noc za stan. Po jedle sa ešte vyberáme na krátky aklimatizačný výstup ku kaplnke nad základným táborom. Tá je približne vo výške 3950 m.n.m. a čaká nás pri nej úžasný západ slnka s inverziou a silný, studený vietor. Po krátkej socializácii po návrate z kaplnky sa poberáme spať, rozbití po dlhom treku s tým prekliatym batohom. Spánku som sa nedočkala, párminútové hibernácie ale musia stačiť. Čo už, výška je výška.
Vstávame pohodlne, bez budíka. Po raňajkách sa poberáme na ďalšiu aklimatizačnú túru, tentokrát smerom po trase výstupu, teda na ľadovec Gergeti. Prvá časť treku ide úplne hnusným suťoviskom plným prachu. Odvšadiaľ, ale chvalabohu mimo vytýčenej trasy, aj keď dosť natesno okolo nás non stop padajú šutre, ako na strelnici. Malé, veľké, všetko sa tu odvšadiaľ sype. Klasicky je asi tisíc stupňov, potíme sa, jak huculíky. Prichádzame k ľadovcu, naväzujeme sa v rozumných skupinách na lano a ideme vyššie. Okolo druhej vo výške asi 4250 m.n.m. sa otáčame. Ľadovec je ako pekáč a výška stačí. Snehové mosty sú prehnité, no nie je ich veľa. Zatiaľ nás všetky podržali. Pohodový deň končí dobrou večerou, ale noc pokračuje bez spánku. Snáď ďalšia bude lepšia.
Tretí deň pod kopcom si dávame rest, regenerujeme, pripravujeme sa na vrcholový útok. Ráno vstávam s plnými dutinami, asi kombinácia letiskovej klímy, prachu a výšky. Čo už, vysmrkám. Vysmrkám asi 100 krát. Možno tisíc. Joj, to bude super vrcholový výľšap... Po ďalšej noci bez spánku vstávam o 1:10, raňajkujem, pripravím sa a o druhej všetci vyrážame zo základného tábora. Noc je v plnom prúde, mesiac svieti ako reflektor, fúka silný a studený vietor. Pri prechode prašného suťoviska popri ľadovci prefukuje holdy prachu z jednej strany na druhú a my všetci sa toho prachu nevieme vynadýchať! Tento zážitok je umocnený tým, že prachovú stenu pred našimi očami (a samozrejme hlavne v nich) zvýrazňuje čelovka na čele. Začiatok výstupu sa teda nesie v štýle hesla „Pľúca plné prachu, oči plné prachu.“. Tento výlet sa ale konečne učím smrkať do vzduchu. Viem, fujky, prepáčte. Ale pri tom náklade sopľov by som mala batoh naplnený iba vreckovkami.
Po dvoch hodinách prichádzame na ľadovec. Prvá pauza, žujem Marvu. Obliekame sedačky a viažeme sa na lano. Noc je stále v plnom prúde, zatiaľ ani známka po svetle. Vietor je šialene studený, počas vynútenej pauzy prvý krát premŕzame. Čo najskôr sa chcem začať hýbať. Konečne ideme, Rišo na prvú šupu nachádza správny chodníček ľadovcom. Dýcham už len cez bufku, je fakt kosa. Prichádzame na Maili plató, 4580 m.n.m., kde dávame ďalšiu krátku pauzu. Aj tu duje ľadový vietor, a tak sa nikomu nechce otáľať na mieste. Dáme pitie, oblečieme ďalšiu vrstvu a hybaj ďalej. Na nohách mám len hardshell, no v batohu mám CG-čka (ceple gače), keby dačo. Zima je už teraz poriadna, no verím, že s pohybom to bude lepšie. Spoza kopca sa konečne ukazuje brieždenie. O chvíľu si v traverze užívame aj napriek strašnej zime divadlo – zlatisté oblaky pred nami, ako predzvesť východu slnka. No slniečka sa nedočkáme. Celý výstup sa mu vyhýbame.
Ďalej traverzujeme kopec, vlastne ho takmer celý obchádzame a na vrchol nakoniec vystupujeme z opačne strany, ako je základný tábor. Predbiehame sa s ruskou dvojicou – pani má asi 50, ujo asi 60. na nohách letné turistické topánky, na pleciach reklamné vrecúškové batohy. Ale idú. A nezdá sa, že by mali problém. Ja sa teším, že na nohách mám poriadne zimné topánky. Aj tak mi sem tam mrznú prsty. Naozaj ale trpím kvôli absencii spodnej vrstvy pod hardshellovými nohavicami. Prefúkava ma, ako vlajku. Keď si ale predstavím, že sa mám vyzuť, vyzliecť sedák, nohavice a obliecť CG-čka, tak držím aj bez CG-čiek. Hermann Buhl mrzol asi stokrát viac, tak nebuď sračka, do čerta! Počas pauzy pod sedlom dávam na seba eVentku - poslednú bundu, ktorú ešte mám v batohu. Papám pol tyčinky, lebo začínam cítiť silný hlad a hneď mi je lepšie. Škoda, že všetka voda už je letnou ľadovou drťou. Kožu na nose už mám od mokrej bufky a neustáleho smrkania vysmrkanú do štipľava.
Zahajujeme výšľap na záverečný výšvih. Sneh je vďaka zime perfektný, ide sa skvelo. No cítiť už výšku, častejšie predýchavam. Záverečné metre sú spektakulárne – prichádzame na slnko, do toho vietor previeva ľadové kryštáliky z vrcholu. Krása. Hore vietor duje, ako blázon. Je pol deviatej ráno. Fotíme, kukáme na výhľady. Sme vo výške 5047 m.n.m., vidíme Elbrus, Dykh Tau, Koshtan Tau, Shkharu. Nádhera. No mám dosť tej zimy, začínam zostup, kým chalani pokračujú vo fotení. Stretávame sa v sedle pod vrcholom, už je tu iný svet, pretože tu konečne svieti slnko! Menej tu fúka, normálne si môžeme dať pauzu. Papáme, pijeme, kecáme, oddychujeme a čakáme zvyšok partie, ktorý šiel na vrchol chvíľu po nás.
Nakoniec sa všetci stretávame v sedle a rozijímame o dnešných zážitkoch a pocitoch. Topíme sneh a varíme hrnčekovú polievku, mňamka. Konečne dačo naozaj teplé. Dlho, dlho v sedle relaxujeme. No nakoniec sa poberáme dole. Na ľadovci už nás čaká pekelná vyhňa, pretkaná občasným ľadovým závanom. Snehové mosty sú ešte prehnitejšie, no stále nás držia. Schádzame z ľadovca a najhoršiu časť výstupu prachovým rajom sa už len tak flákame. Alebo skôr zohrievame. Okolo druhej sme v základnom tábore a vrháme sa na jedlo. A je to. Bola to sakramentská zima. Ku večeru už konečne spinkám, ako bábätko.
Vstávame okolo ôsmej, predpoveď sa vo finále horší a na dnes hlásia už aj pár kvapiek dažďa. Preto sa chceme ešte pred tým pobaliť a pobrať dole. O chvíľu sme spakovaní, batohy sa zdajú aspoň o tretinu ľahšie, ako na ceste hore, aj keď to asi nie je pravda. Zahajujeme zostup. Ide to rýchlo, po pár hodinách sme pri kostole. Obliekame sukničky (všetci) a ideme sa pozrieť dnu. Kostol je krásny, má zvláštnu atmosféru, napriek tomu, že je v ňom dosť turistov. Prebieha tu dokonca aj svadba. Aj keď sa novomanželia netvária šťastne, je to zážitok. Spred kostola nás do dedinky berie ujo z Dodovho guesthouse-u. Teší sa, že sme vyšli na kopec a sme zdraví dole. Volá nás „úspešní alpinisti“, hehe.
Zvyšok partie sa poberá rovno do Tbilisi, my traja si ešte dáme jednu noc relax v Kazbegi. V hipsterskej reštike AME na námestí papáme vraj najlepšie lokálne kachapuri a na ďalšie raňajky si konečne doprajeme vytúžené vajíčka. Celkovo sa stávame závislými na gruzínskom chlebe a paradajkách. Po spokojnej noci putujeme do Tbilisi, klasicky šialenou jazdou, no znovu bezpečne. Mesto nás ohromilo svojou pokojnou atmosférou, krásnym starým mestom, výbornou kuchyňou a priam brutálne horúcimi prameňmi v kúpeľoch. Jedno z najkrajších miest, aké som zažila. Silno odporúčam!
Za podporu Ďakujeme
Viac foto: TU