Prvé Envers

25.6.-30.6.2016

V piatok večer sa v Žiline stretávam s Anetou, tá má už za sebou cez 600km, no nás ešte čaká ďalších 1400 km naprieč Európou. Nakladáme veci a v sobotu ráno po krátkom šlofíku opäť sadáme do auta. Je ešte tma a my vieme, že z auta vystúpime zas až večer, no plný elánu a očakávania ukrajujeme z dlhej trasy. Cieľová destinácia je Chamonix – Envers des Aiguilles, cieľová destinácia je žulový paradajs...

S Anetou sme sa už dlhšie bavili o lezeckom tripe v alpách, od začiatku bol hlavný plán lezenie v okolí Mont Blanc du Tacul, no pre milión drobných dôvodov a nakoniec aj pre zmenu počasia volíme tento žuloland. Do Chamonix sme prišli večer, prespali sme na parkovisku a ráno si v dome horských vodcov potvrdzujeme nie najlepšiu predpoveď. Mladý chalan nám spoza pultu neradí ísť hore a tlačí nám do ruky sprievodcu skalkárskych oblastí na okolí. Ale v ďalších dňoch by sa malo počasie umúdriť, kožu a sily treba šetriť a na nákupy sme sem neprišli. Takže volíme výstup hore, oblaky sa trhajú a hádam tam toho nového snehu toľko nebude. Lezecký matroš, base camp zariadenie a jedlo na cca týždeň dokopy pre dvoch tvoria okolo 60-70kg. S týmito tažítkami na chrbte už čakáme na zubačku na Montenvers. Odtiaľ nás čaká sústava rebríkov, roztopený Mer de Glace, opäť kopa rebríkov a záverečný traverz snehovými pláňami. Už len táto cesta pod Envers je skvostná túra, ktorú by som vrelo odporúčal na VHT, no s našimi batohmi to bol naozaj zážitok. Chata má byť ešte zatvorená, dole v dome horských vodcov niečo matne splietali o winteralme, ale že sa na to držať nemáme. Pred chatou už stepuje lezecká dvojka z Paríža. Prichádzam prvý, Francúzi ma už vítajú na otvorenej chate, chvíľu si to dávam do kopy a bojujem s francúzskou angličtinou keď sa dozvedám, že chata je pre nás otvorená (postele a deky, jedáleň s kachľami,...), žeby toto bol ten winteralm? Skorší výlet do Chamonix a zdanlivá nepohoda počasia z nás nakoniec urobili šťastlivcov a my meníme víziu stanovania pod chatou za hovenie si v teple chaty.

Je tu prvý lezecký deň!

Ráno sa chata ešte stále topí v hmle no žlté záblesky svetla naznačujú, že hmla čoskoro upadne. Pri raňajkách na múriku terasy sa pred nami začína jedno z najpôsobivejších prírodných divadiel aké som kedy videl. Oblaky vyplnili dolinu pod nami a vytvárajú akési rozbúrené more, nie klasickú inverznú kľudnú platňu. Vlny v svojom chode pomaly narážajú do stien okolitých kopcov a tie ich rozbíjajú na drobné časti, ktoré sa pod slnkom rozplývajú a miznú. Čas a miesto tu má svoj poriadok, platia tu pravidlá prírody a nie tie naše, človek sa postupne spája s prírodou a zabúda na okolitý svet.

Takto naladení po chvíli nastupujeme pod stenu 1st Pointe des Nantillons, kamaráti z Paríža sa rozhodli liezť cestu vedľa nás, našu už niekedy liezli, a tak hľadanie nástupu sme vymenili za zopár užitočných gest. Prvá dĺžka je špára s unikátnym nástupom. Snehové pole bolo od skaly odtopené a vytvorilo previsnutú priepasť 5-6m hlbokú a 0,5-1m širokú. Takže ruky na žabu, skok na skalu a VER že to podrží. Žabka „utrzymala“ a ja si vychutnávam prvé kontakty v krásnej a kvalitnej žule. Priame a logické linky nás vedú sústavami špár a rajbasov, jedna dĺžka krajšia ako druhá. Lezie sa tu od začiatku až na vrchol. Dĺžky sú tu poctivé, v mysli si spájam jednotlivé rajbasy s tým čo som liezol v tatrách a nechápem, toto je iba 6a, iba 6a+? Človek tu musí asi stráviť viac času, zvyknúť si na skalu, na štýl lezenia. Predsa len tých špár na Slovensku veľa nemáme. Po skvostných 12 dĺžkach lezenia stojíme na vrchole. Dnes sme vyliezli cestu Bienvenue au Georges V, TD sup. /370m/ 6a+, dnes to už vyššie nepôjde tak hurá zlaňujeme za chutnou večerou. Čerešničku na torte pre dnes dotvára zlatá hodinka nad vrchmi počnúc Les drus až po Dent de Geant.

Utorok ráno plánujeme ďalšiu evnerskú klasiku, cestu Le marchand de sable, TD sup. /330m/ 6a+. Pod stenou na nás utočí svišť agresor, ešte že som si vzal paličky, ktorými ho odháňame. Volíme si radšej všetko vytiahnuť do prvého štandu. Pri druhej dĺžke som v traverze trocha zneistil, že kde to má ísť ale neskôr sme opäť v známom a lezieme hore. Včera a aj dnes ma Aneta delegovala ťahaním, tá sústavná práca s lanom my vyčerpáva. Slnko bije na steny Tour Rouge a my sme len dva mravce na enverskej panvici. V jednej platni to vzdávam, voda nám dochádza a mne sa nechce stále bojovať na prvom, a tak volíme ústup a šetrenie síl. Hore sme neboli, v tejto ceste vešám pytel.

Dnes mám presne 26 rokov, veľkú oslavu nechystám. Hore sme horko-ťažko vytiahli nejaké vínko. Čakáme na Slovákov Gaba a Peťa, ktorí medzičasom prišli na chatu, no i na zvyšok grupy, ktorá sa rozrástla už o švédsku a nórsku dvojku. Chalani plánujú pôsobiť v alpách dva týždne, behať za dobrým počasím a za peknými cestami. Najradšej by som tu ostal aj mesiac! Aneta oslavovala 24-ku tiež netradične, 3 dni pred mojími narodeninami, na parkovisku v Chamonix. Tam sme si dovolili otvoriť aj víno zo sklenej fľaše, tu hore nám ostávajú kartónové delikatesy. Cítim sa tu naozaj dobre, taká skutočná chata pre lezcov, dobrá a pokojná atmosféra, výhľady bohov a super partia. Chalani zo Slovenska mi tu priniesli trocha domova.

Okno slnka a tepla sa už zatvára, počasie sa nakoniec chystá naplniť negatívne predpovede. Nóri a Švédi už schádzajú a večer by sme mali zostúpiť aj my. Dnes je teda tretí a posledný deň lezenia. Gabo a Peťo ostávajú s nami a volia podobný plán. Ešte večer sme si vybrali stenu Tour Verte, ktorá je hneď nad chatou. Zvolili sme kombináciu dvoch ciest, berieme ľahšie dĺžky aby sme boli čím skôr na opäť chate. Začíname cestou Le pont des soupirs, kde sme ale nástup nejako zvorali a poblúdili sme pravdepodobne v inej stienke. Cesta nás oslovila hlavne pre kamenný most medzi dvoma vežami – Bridge of Sights. Línia vedie hrebeňom a ako aj sprievodca píše „climbing is more fun“, čo v preklade hovorí, že si miestami oblapený okolo ihly, pod tebou nič, istič je za ďalšími ihlami, nevidí ťa a nepočuje ťa, a ty vymýšľaš ako sa nezabiť a dostať sa na ďalšiu ihlu. Táto závaba mala bližšie k opičej dráhe ako lezeniu ale nasmiali sme sa a zároveň sme si aj poriadne zanadávali.

Po moste vo finálnej stienke volíme obrovský kút z vedľajšej cesty Homoloque exceptionnel. 50m dĺžka za 5c je naozaj výživná, deň pre nami v nej boli Francúzi, ktorí za polovicou kúta preliezli cez hranu do steny, opäť do cesty Le pont des soupirs. Nakoniec s miernymi bandaskami (prvý krát za celý trip) volím podobnú stratégiu. Kút je naozaj pekný, skôr tatranský ako alpský, miestami porastený vegetáciou. Špáry boli na niektorých miestach vlhké a miestami som prsty vtláčal medzi kadejakú trávu (greenpeace – žiadnej burine nebolo ublížené), sem tam nejaký lokrík. Po návrate do steny ma čakala dĺžka za 6a+, tá sa mi zdala asi aj ľahšia ako ten kút, bola to super pohybová dĺžka, naozaj skvostné lezenie. Odtiaľto sa snažím spájať ľahké dolezové dĺžky až na vrchol. Cestou stretávam Gaba a Peťa, tí už začínajú zlaňovať dole a poslednú dĺžku nedoliezajú. Ja mám ešte kopu lana a skúšam to dotiahnuť až na vrchol. Spájanie dĺžok je niekedy fájn a niekedy nie, v tomto prípade to bolo to nie a pod štítom som sa vytrápil ako debil, nakoniec aj my zahajujeme zlaňovanie.

Spokojní schádzame na chatu, nohy opuchnuté od lezečiek, hlavy vypražené zo slnka ale super pocit ako sme si tu dobre zaliezli. Chalani už bežia dole do civilizácie, my schádzame len na stanicu Montenvers, do civilizácie sa nám ešte nechce, tam až zajtra. Hoci sme tu pre počasie neostali dlhšie, Envers som si zaľúbil. Nie len pre úžasné lezenie v kvalitnej žule, ale celkovo pre tú atmosféru. Toto miesto patrí prírode, má svoj chod. Ľudia sem chodia liezť, vychutnávať si hry oblakov, východy a západy slnka, stretávať podobne naladených a zmýšľajúcich ľudí. Je to lezecký raj a zároveň izolácia od sveta navôkol. Takýto pocit som tu nabral ja za tých pár dní. Možno sme mali šťastie keďže tu nebolo veľa ľudí, kto vie. Každopádne sa sem ešte rád vrátim ....

Viac fotiek si môžete pozrieť TU

Video z nášho tripu TU