Pik Lenina
25.7. - 11.8.2016
Striedajúce sa horúce dni s mrazivými nocami, spolunažívanie vtlačené medzi tyčky stanu, boj s časom a počasím, ale aj prírodné divadlá, nádherné scenérie, stretnutia so zaujímavými ľuďmi... To všetko a ešte omnoho viac nás čakalo v mikrosvete pod najvyšším vrchol Zaalajského hrebeňa - Pikom Lenina.
Výlet do Pamíru bol pre mňa novou skúsenosťou, chcel som zistiť ako moje telo a hlava pracujú vo väčších výškach. Aj keď nás Lenin na vrchol nepustil, vnímam túto „expedíciu“ ako úspešnú. Mimo iného aj preto, že som sa zdravý vrátil domov ale hlavne pre nové skúsenosti, pre hlbšie pochopenie a jemný dotyk výškového horolezectva, pre nové zážitky a vedomosti. Nové skúsenosti so sebou prinášajú kopec výhod, no niekedy aj zopár problémov. Jednému takému problému čelím pri písaní tohto článku. Pamír bol tak obšírny, tak bohatý na zážitky aj informácie, že neviem o čom mám skôr písať a na čo sa mám sústrediť.
Ale začalo to asi takto ....
Je tomu už nejaký čas kedy som pri „mapovaní“ Pamíru a Tian Shanu natrafil na mramorovú 7000m vysokú pyramídu Chan Tengri, ktorá ma hneď spútala svojimi stenami. Okrem iného som sa práve cez ňu dostal k výbornému poľskému alpinistovi Piotrovi. Tú zimu sme začali spolu liezť v Tatrách a pomaly sa pripravovať na niečo väčšie. Stále sme mali v hlave steny Chan Tengri ale vedeli sme, že je to bez skúseností hazard, po radách ostrieľaných horolezcov sme nakoniec uprednostnili nazbierať skúsenosti na niečom menej náročnom, a tak padol prst na Pik Lenina.
Všetko sme si pohodlne zabezpečili cez pamir7000 a nám ostávala na pleciach už len príprava. Každý sa pripravoval ako vedel a ako mohol. Ja som okrem kardio a silových tréningov tu doma absolvoval dva záťahy do Álp. Čas plynie relatívne, s istotou môžem povedať, že pred takýmto tripom utečie ako voda. Ani som sa nenazdal a zrazu je nedeľa 24.7. večer a ja sa stretávam s Piotrom v Prahe.
Celý pondelok trávime cestovaním. Praha – Istanbul – Oš, tam dorážame okolo 4:00AM miestneho času. V meste cez deň nakupujeme normálne potraviny do BC. To asi aby sme z tých travellunch-ov neurobili nad Leninom ozónovú dieru z toho metánu (tí čo skúšali travellunch diétu rozumejú). Ďalší deň nás čaká transport do BC. Pred hotelom čakajú biele dodávky mercedes, žiadny offroad, malé kolieska. Človek by si povedal: „ tak s tým ani cez retardér neprejdem“, a tak som čakal, že naozaj kvalitná cesta (milé prekvapenie) povedie až do BC. Avšak približne 20-30km pred basecampom schádzame s cesty, pred nami Alajská planina predelená sústavami drobných kaňonov a riek. Dodávky sa chytili úlohy offroad mašín a šoféri bravúrne zvládajú neupravenú cestu. Nami hádže zo strany na stranu, prach dokonale vypĺňa interiér dodávky a ja konečne dostávam pocit, že ideme skúsiť niečo iné, niečo viac exotické a viac dobrodružné. V poobedných hodinách dorážame riadne vymasírovaní a popúdrovaní do BC. To dnes slúži viac menej ako medzistanica na prechod do C1. My v BC ostávame o deň viac pre aklimatizačnú túru na Pik Petrovskego (dosiahnutá výška 4460m.n.m.). Na ďalší deň zahajujeme 14km pochod do C1. Domorodci tu fungujú ako porters – nosiči a po zjednávaní hádžeme jedlo a stany na somárov a volíme šetrenie energie. V celej skupine 23 ľudí bola iba jedna holka – Anna a iba ona si všetko vzala na plecia a poctivo hore vyniesla. Rešpekt!
Sme v C1 (GPS4360m.n.m.). Ostáva nám reálne 8 dní na aklimatizáciu a výstup s rezervou na počasie, čo je podľa mňa naozaj málo. Plány aklimatizácie a výstupu sa kopia, v denníku mám čo dve strany nejakú novú variantu. Zbierame skúsenosti vodcov a pýtame sa iných horolezcov ako nájsť balans medzi pomalou a dobrou aklimatizáciou a časom na výstup. Pamir7000 skrátil dĺžku expedície oproti minulým rokom. Pravdepodobne tak urobil z dôvodu nevyrovnanej skupiny, ktorá sa na takýto záťah vytvorí. Nie všetci majú ambície bojovať hore, nie každému dobre sadne výška, niektorí pochopia tam hore medzi výškovými tábormi, že to nie je pre nich. Tak sa stáva, že určitá časť skupiny schádza do BC (Boring Country) už od začiatkov pôsobenia na hore, kde musia často čakať na koniec tripu resp. na vlastné náklady a triko cestujú po okolí. Zlatá stredná cesta ale extra nepomohla ani jednej strane, skôr naopak. Pre nás to znamenalo hru s časom. Ak sa rýchlo a dobre aklimatizujeme tak v nasledujúcich dňoch v prípade dobrého počasia máme šancu vystúpiť hore.
Aklimatizácia a aklimatizačné túry sa prispôsobujú aktuálnemu stavu a počasiu. Tu platí pravidlo pomaly ďalej zájdeš. Z C1 sme sa na ďalší deň vybrali prespať na Pik Juchen (GPS5180m.n.m.) spolu s Annou a Petrom. Tesne pod vrcholom už Rusi obsadili postavené platformy, nám neostávalo nič iné len kopať ďalej vedľa nich. Všetci štyria sme sa cítili fajn až na drobné bolesti hlavy, a tak to ostalo aj naďalej počas celého pôsobenia. Počasie nám extra neprialo, výhľady na chladnú, severnú, tvár Lenina zahalili oblaky. Po zostupe do C1 volíme rest, najaktuálnejší plán znie: zajtra sa ide do C2.
Prechod z C1 do C2 cez ľadovec severnej steny považuje väčšina za najnebezpečnejšiu časť výstupu. Lanové družstvá a povinná výbava je nevyhnutnosť. Ďalej od C2 už vidno sólo výstupy a nenaviazané tímy aj keď trhliny stále pretínajú výstupovú trasu. Na ľadovec nastupujeme skoro, na hranici noci a rána. Farebná paleta na obzore avizuje stabilné a pekné počasie, aspoň doobeda. To nám na výstup musí stačiť. 6km dlhá trasa medzi tábormi vedie cez sústavy trhlín, kde tie väčšie boli (aspoň tento rok) preistené fixnými lanami. Slnko so sebou prináša tropické horúčavy, Annin externý teplomer meria niečo cez 40°C na slnku. Vyflusnutí z tepla prichádzame do C2 (GPS5440m.n.m.) pod masívom Piku Razdelnaja. Tábor bol do týchto svahov premiestnený po azda najväčšej tragédií v r. 1990, kedy lavína zo severnej steny zmietla celý tábor. Lavíny zvyknú liezť aj do protisvahov, a po radách skúsených staviame naše stany v hornej polovici tábora.
Ďalší deň vystupujeme na ľahko do C3 (GPS6180m.n.m.). Výstup začína krátkym stupákom, hlavný chod na nás čaká tesne pod C3 kde to už hore behom nejde. Piotr to v rámci šetrenia síl otáča tesne pod táborom. Ja, Anna a Petr doliezame hore. Z tábora sa nám odkrýva pohľad na juh na strechu sveta, to je posledný krát kedy sme horstvá Pamíru videli. Po zostupe zasadá strategická porada, od Dávida z C1 ale aj od vodcov sa dozvedáme že sa má počasie kaziť. Štvrtok a piatok bude síce azúro, ale hore bude silný vietor. Nikto (rozumný) nejde hore. Poľský horský vodca Jacek Terek nám počas celého pobytu v C2 a C3 radil a bol pre nás našim mentorom. Každý deň sme vypĺňali rozhovormi o horách a o jeho zážitkoch z Himalájí, Karakoramu, Pamíru a pod.. Čakáme a dúfame, že sa počasie polepší. Staronová predpoveď počasia od Dávida a aj Jaceka potvrdzuje sobotu ako našu poslednú šancu. Vietor utíchne na nejakých 30-40 km/h a ľahké sneženie v poobedných hodinách.
Výstup do C3 sme si rozdelili na dva dni a spolu s Jacekom a jeho klientami vystupujeme pod už spomínaný výšvih pod C3 (GPS5700m.n.m.). V tú noc som sa vyspal ako bábo, a ráno, dobre naladený a bez náhlenia prekonávame stupák a staviame stany v C3. Ja a Piotr sme si ešte odbehli na Pik Razdelnaja (6210m.n.m.), po návrate sa stretávame s Annou a Rišom a dohadujeme sa na polnočnom zhodnotení situácie. Piotr začína mať silné bolesti hlavy a jeho saturácia klesla, ani moja nie je najvyššia ale osobné pocity a hlas tela vnímam prednostne pred nepresným oxymetrom. Husté nočné sneženie a Piotrov stav nás začína lámať. Piotr postupne vzdáva vrchol, v tých podmienkach to pre mňa vyššie nemá zmysel a dole ho nemôžem nechať ísť samého. Zvyšku oznamujeme naše rozhodnutie, tí to predsa len chcú aj v takom zlom počasí skúsiť. Pre nás je to koniec.
Piotr je naozaj parťák do „každého počasia“, mentálne aj fyzicky silný horolezec so správnymi hodnotami a uváženou pokorou pred horami. Lepšieho spolulezca som si ani nemohol priať, fungovať tak dlho na dvoch m2, vzájomne sa podporovať a pomáhať si, vedieť riadne ťahať a nestrácať pozitívnu náladu a pôžitok z hôr, všetko fungovalo ako švajčiarske hodinky.
Hore, v C3, si každý musí položiť otázku čo očakáva od vrcholu. Stačí mi byť fyzicky hore, dosiahnuť tú hodnotu prevyšujúcu 7000m.m.m. aj za cenu nepohody počasia, alebo si chcem vychutnať celý výstup, zažiť tie úžasné výhľady do Pamíru, nestrachovať sa o zostup? Keď sme s Piotrom liezli v Tatrách, liezli sme takmer v každom počasí. V mrazoch pod -20°C, v silných vetroch, ktoré obrusovali naše tváre, v hustom snežení, kde sme sa po pás brodili v snehu a kde prachové lavíny čistili stenu ako stierače na okne. Tam zlé počasie zoceľuje a azda sa mi to tak aj viac páči. Ale liezť napr. galériu Satana a stúpať po hrebeni na vrchol Lenina nie je to isté. V stene ma napĺňa pocit súhry medzi človekom a prírodou. Keď leziem, stávam sa jej súčasťou, nič nevytváram, skôr sa do nej vkladám. Hľadám líniu a cestu hore, hľadám to spojenie. Počasie (nie podmienky) tú hrá vedľajšiu rolu, nevadí mi keď je oblačno, mám rád zimu a vietor. Ale keď stúpam po hrebeni na vysokú horu, hľadám spojenie s prírodou v inej forme. Túžim byť v dobrej nálade ale takisto mať aj kopec v dobrej nálade. Vidieť svet tam z hora a na chvíľu zabudnúť na to pominuteľné dole.
Počkali sme do rána, počasie sa nezlepšilo. Anna s Rišom a takisto aj Jacek s klientami to predsa išli skúsiť. Pomaly zahajujeme zostup, ostatné tímy z C3 čakajú na prvých odvážnych. Nový sneh zakryl všetko v jednu zamatovú pokrývku, tyčky pre hustú oblačnosť nevidno. Vieme, že tesne pod C3 je trhlina, ktorú moc nevidno, no pred týždňom do nej niekto spadol (25m). Beriem do ruky GPS, našťastie som si nahral trasu pri výstupe, a tak ja a Piotr zostupujeme ako prví, za nami ďalšie dva tímy. Bez navigácie by sme to dole pravdepodobne nedali, sneženie pokračuje. Po krátkej prestávke v C2 pokračujeme rovno nadol do C1, kde nás už čaká Dávid.
V C1 si dávame pivko s Dávidom, neskôr s ostatkom vrcholového tímu, ktorý to musel pre hnusné podmienky otočiť. Kyrgyszká Baltika dobre padne. Veľké plus využitia pamir7000 boli práve stretnutia s ľuďmi, dlhé príjemné rozhovory, vtipné situácie a pod. Som naozaj rád, že tam hore v C3 som mohol byť práve s nimi. V BC obsadzujeme celú Jurtu a nenecháme domácich spať. Aj keď po neúspešnom pokuse, všetci sme šťastní, že sme tu boli a vychutnávame si posledné chvíľky na tomto mieste na svahoch Pamíru. Na ďalší deň (dni) nás čaká už dlhá cesta domov...
Nakoniec by som chcel touto cestou poďakovať aj ľudom, ktorí mi naozaj pomohli pri prípravách a podporovali ma celý čas a to mojej priateľke Maruške, rodičom a kamarátovi Michalovi Gábrižovi. Veľká vďaka.
Viac foto: TU
Užitočné informácie: