Po stopách Wiesława vo Vysokej
12.2.2017
Stanislawski, M5 500m
Vysoká
Zima v Tatrách zvykne skákať medzi parádnymi podmienkami a absolútnym lezeckým terorom. Lezec "idealista“ chodí liezť do Tatier len v dobrých podmienkach, lezec "dobrodruh“ sa nachádza v tvrdých nepodmienkach (ako to vedia kolegovia zo severu). No a zvyšok, ktorý je časovo väznení povinnosťami tam dole, hľadá nejaký stred medzi nimi dvoma. Je pravda, že sa rád motám v Tatrách aj keď sú podmienky tvrdé. Ale ako každý, tíško čakám na podmienky, ktoré odomknú zámky na mnohým legendárnych tatranských stenách, a tak ponúknu krásne a „trocha bezpečnejšie“ lezenie. Po ďalších malých tatranských dobrodružstvách sa moje nohy prelínajú so stopami ďalšieho významného poľského horolezca, s legendou svojej doby - Wieslawa Stanislawského.
Stanislawski vo Vysokej mi už dlhšie mútil hlavu. Výrazná priama línia pretína celú severnú stenu a dotýka sa až vrcholu. Jej meno jej dal jeden z najväčších tatranských lezcov minulého storočia. Pred týždňom som ešte pozeral video od kamarátov, ktorí skúšali naliezť do steny, ale márne. Snehové lavíny im dali jasne najavo, že dnes to nepôjde. Ale podmienky sa za ten týždeň zmenili a to výrazne. Teraz sa zámok otvoril a mnoho lezcov sa zbieha v Mengusovskej doline, mimo iných aj ja s Duškom.
V sobotu večer prichádzame na chatu pri Popradskom plese. Tam stretávame kamarátov, čo sa práve vrátili zo severky Vysokej. Podmienky sú super a istenie, no ... „lepšie ako drôtom do oka!“. V tú noc sme sa moc nevyspali, „dolámaní“ začíname skoro ráno šľapať do Váhy. Tam nás už víta raňajšie červené zore. Začali sme skoro, chceli sme byť v stene prví, aby sme neostali niekde v „zápche a pod spŕškami snehu“ trčať celý deň. Duško ma deleguje za ťahača a podpláca ma dobrou marvoškou. Ešte pár nevyhnutností, čo sa oplatí urobiť radšej pod stenou a bez sedáku a už naliezam do prvej ľadovej dĺžky. Pekné, prevažne ľadové lezenie sa nám obom páči. Ľad vytvára skvelé ihrisko pre zbrane a mačky. Na vŕtanie šróbov a robenie štandov ale treba trocha viacej fantázie a vynaliezavosti. Niektoré ťahané dĺžky sa menia na súbežné lezenie!
Nakoniec sme v stene sami. Teda, nikoho sme nevideli, iba zopár skialpinistov hlboko pod nami. Počasie nám praje a lezenie je skvostné. Posledný ťažší kút po ľadovej glazúre a nad nami sa už týči vrchol. Záverečné metre cesty sa lámu zo studeného tieňa severnej steny na slnkom vyhriaté pasáže. Je niečo okolo 2PM a my si vychutnávame krásne výhľady z vrcholu štítu. Pred nami je už len zostup známym terénom a nejaké to pivko na chate. Stanislawski v severke Vysokej je krásna logická línia, žľab je miestami širší a ponúka viacero možností na výstup, výhľady zo steny sú ikonické.
Wieslaw preliezol túto stenu v roku 1932, s vybavením, s ktorým by dnes nešiel nik ani na Zámku. Neuveriteľný výkon v tejto divokej stene, ktorý je aj pre dnešných mladých lezcov veľkým osobným úspechom a krásnym dobrodružstvom. Počas lezenia som mal v hlave stále ich prvovýstup a pomyselne som nasledoval ich kroky k ceste na vrchol. Práve ten príbeh, ktorý nás sprevádzal celú cestu, dával nášmu výstupu širší rozmer...