Ako sa z nás stali tatransko-tatarské omáčky
17-18.5.2017
A je to tu! Slnko už dlhšiu dobu opaľuje tatranské steny a hoci sa v dolinách drží ešte sneh, cítim, že je čas vyraziť. Ostatní len krútia hlavami a pozerajú na nás ako na bláznov, keď sa s Jankom balím a vyrážam smer Mlynická dolina. Po rokovaniach a brainstormingoch nakoniec volíme za našu otváračku lezečkovej sezóny v Tatrách Vežu a Stenu pod Skokom. Hej hou, hej hou, už dvaja trpaslíci jdou...
Ráno si veru dávame na čas, po prebalení všetkého potrebného na dva dni si naše chrbty a stehná opäť zvykajú na nepríjemné a upotené nástupy pod steny. V duchu si hovorím „ešte, že ideme len pod skok!“. Pomaly ale isto sa blížime pod stenu, cestou hľadáme nejaký ten flinstounový domček na prespatie ale márne. Čo zrobíš keď nič nezrobíš. Slnko moc nesvietilo a nie je nič lepšie na zahriatie ako poctivá kamenárska práca. Po pár minútach sa pod stenou začína rysovať elegantný bivak. Rozcvička je za nami, a tak hybaj het do ščany
Štartujeme tesne nad bivakom, kde svoju líniu začína Eufória, prvú aj druhú dĺžky mastíme po expreskách. V druhej dĺžke volíme, asi ako väčšina, prenitovanú platničku za 6 a skutočný kľúč cesty nechávame niekde v ľavo. Posledná dĺžka je už po vlastnom a štand si každý volí sám. Dole zlaňujeme našim ďalším cieľom – cestou Nemorálny tanec.
Pod nástupom nahadzujem všetok matroš na seba a rovno cupem hore. Podarilo sa mi spojiť prvé dve dĺžky „YEAH“ a doliezam pod rajbas za 7+. Na platňu si už brúsi zuby rajbasový tanečník Janko. Jeho tance sú vo svete vychýrené ako medzi mladými ženičkami na chatách, tak aj v totych tatranských scenách. Vybavený expreskami a odhodlaním nalieza do rajbasu a predvádza tam svoje tanečné umenie. Radosť sa pozerať ako mu to ide, popri fotení a biednom istení sa ani nenazdám a tanečník už na mňa kričí „Štááánd“. Obúvam lezky a asi nie tak ladne doliezam za ním. Pekná vyrovnaná dĺžka s dobrými chytmi a s prekvapením na záver (HA, a máte po OS!). Nad nami sa v poslednej dĺžke láme rajbas cez previsnutú hranu až na vrchol cesty. Opäť skúšam svoje tanečné kreácie, tentokrát na prvom. Pod previsom sa pulz a dýchanie zrýchľuje, naliezam do mokrých chytov. S malou nedôverou a pokriveným úsmevom sa v tom krútim a po pár metroch sa prehadzujem do suchých madiel nad previsom. Nado mnou je záverečný rajbasík. „Rišo, teraz to už nemôžeš doje..ť!“ Radšej pomaly, krôčik po krôčiku, doliezam hore a cvakám štand. Paráda! Obom trpaslíkom, aj Kýblikovi a aj Durdošovi, sa podarilo preliezť Nemorálny tanec.
Ešte chvíľu sa vyhrievame na slnku a míňame čokotyčinky, čo sme celý deň nejedli. Dole nás čakajú ešte drobné kozmetické úpravy nášho bivaku, tak po proviante zlaňujeme dole, upravujeme bivak, vegetíme a vychutnávame si slnkom zaliatu Mlynickú dolinu. Noc bola teplá a prebúdzame sa do príjemného rána, východné steny solísk na proti sú už celé osvietené. My sme samozrejme v tieni, ale zima nie je. Po kávičke a všetkých potrebných úkonoch sa brodíme kamennou morénou pod Vežu pod Skokom
Nad nami sa týči Tatarková cesta s jeho ikonickým previsom. Nálada začína tuhnúť keď sa Janko dozvedá, že kľúčovú dĺžku dnes ťahá on. Charaktery dvoch trpaslíkov pod žulovou vežou sa razom prehodili. Prvú dĺžku, povinnú jazdu, ťahám ja a je to veru škaredé lezenie po trávach a lokroch. Za mnou dolieza Janko. Tatarková cesta z neho pomaly robí tatarskú omáčku. S malou dušou ale odhodlane nalieza do previsu, ten prelieza ale nepríjemný rajbas po výleze ho vyššie nepustil. Janka spúšťam naspäť ku mne a teraz som na rade ja. No ty kokos, Sabol tam Sadol! V hlave si opakujem „len sa tam neposrať a nevzdať sa!“. Naliezam do previsu, softvér mám obkukaný z Jankových bojov a preliezam ho pomerne plynulo. Obtiažnosť sa ale neláme v previse. Cesta si adepta na prelez cvičí v celej svojej dĺžke. Tvrdá platňa je na druhej strane husto vybavená nitmi a starými skobami. To mi dodáva silu liezť stále hore, bojujem čo to dá! Zrazu chytám veľkú vodorovnú špáru a už viem, že ma čakajú posledné metre za odmenu a je to tam! „Štááánd!“. Podarilo sa!
Stali sa z nás tatárske omáčky! Vymäknutí sa v štande smejeme nad klasifikáciou dĺžky 7+/8-. Určite to bolo ťažšie ako kľúčová dĺžka z tanca. Janko pokračuje ďalšou dĺžkou za asi 6+ alebo 7-, ktorá nás oboch ukľudnila a poriadne sme si ju na vychutnali. Ja na koniec doliezam záverečnú dĺžku po hrane steny až na vrchol veže. Posledné dve dĺžky by sa dali v poriadku spojiť dokopy, aj keď to podľa topa tak nevyzerá. Cesta vylezená HAWK!
Pod vežou padá návrh na ďalšiu cestu, LTT, na Stene pod Skokom. Cesta má viacero variantov, a tak ich samozrejme berieme všetky. Nástupový variant stredom steny ťahá tanečník Janko ale nejako je v tom dlho! Doliezam za ním v špinavej, zarastenej a zle odistitelnej skale. Už sa veru nečudujem prečo tam toľko štrikoval. Nad nami je zlom dvoch stien, kľúčové miesto. Dva nity mi ukazujú kade liezť, no v prvom pokuse mi strieľa noha a ja testujem pevnosť umelých istení. Bohužiaľ OS to nebude. Tvrdý bouldrik za 7- mám zaslúžene za sebou a opäť som sa rozhodol spojiť dve dĺžky. Po preleze zlomu pokračujem variantom - stredom steny. Najväčší omyl celého výletu! Prevzal som Jankovú štafetu z prvej dĺžky a umocnil ju na druhú. Odlezy v no-fall zone na stene kde bolo skôr vidieť machy a lišajníky ako kameň mi dali zabrať na hlavu a nejako horko ťažko po dvoch stoperoch a jednom microfriende doliezam na hranu steny. FUJ, NERADÍM!
Hore si užívame posledné výhľady zo steny a pomaly zahajujeme ústup do civilizácie. Super akcia, super steny a super spoločnosť. Na krátku chvíľu sa z nás stali tatransko-tatarské omáčky, pod stenou sme vytvorili príjemné miesto pre ďalších lezcov a mali sme kopec srandy. Takže páni a dámy, ostrihať nechty, vybrať lezky a hor sa do tých našich hôr!
Cesty
Viac foto tu: ALBUM