Svišťový štít
Severná stena Svišťového štítu
Cez bariéru, VI A0, 500m
J.Lihocká, S.Glejdura, 8,5h 22.2.1987
V.German, R.Nemec, 13h, 9.1.2018
Opatrne stúpam, meter po metri. Ani nie preto, že by som chcel ísť hore, skôr sondujem okolité skaly, ktoré sa mi stali pascou. Každým krokom hore, každým zhybnutím na zbraniach sa opäť rozhorí nádej, že niečo konečne založím. No vždy sa ocitnem v hluchej zóne a opakuje sa môj vnútorný monológ „poje...ný vymytý kút, sa tu isto zaje...m...“. Cítim sa ako hráč hracích automatov, chcem stále viac, slepo verím vo výhru, no pritom sa priepasť pod mnou nebezpečne zväčšuje. Kiež by to bolo jediné, čo ma trápi. Medzi snehovými predstaveniami démonov steny mám čas na krátku seba-reflexiu, no napadá ma len jedno: „čo tu pre Boha robím“ :D.
Ale začnime pekne od začiatku. V nedeľu dostávam telefonát od Vlada, to sa ešte korčuľujem s Maruškou v Zakopanom a nemám vôbec žiadnu predstavu o ďalších dňoch. „No čo Rišo, neskočíme do severu Svišťového? Podmienky vyzerajú dobre, mám tam vyhliadnutú parádnu cestu....“. Mám rád takéto telefonáty, okamžite ma napĺňa chuť po dobrodružstve a riadnej drine. Motivácia a zápal vo mne prudko rastie, náš rozhovor končím jedinou možnou vetou: „Ideme do toho, zajtra sa vidíme v Poprade...“. V pondelok večer už smerujeme k zbojníkom. Na to, že ideme do severu, tak ideme dosť na ľahko. V batohu máme iba lezenie a trocha jedla, takže cestou hore môžeme ušetriť kopu síl. Na chate nás už vítajú chalani s úsmevom a s dodatkom: „a to teraz sa chodí na chatu ? :D“. Sadáme si do ľudoprázdnej jedálne a obaja si vychutnávame parádnu fazuľovú polievku. Bože, aká je dobrá! Vtedy sme veru vôbec neuvažovali nad tým, že sa k nám bude v stene celý deň prihovárať...
Okolo 3:45 nechávame chatu za sebou a za svetla čeloviek hľadáme najschodnejšiu cestu do sedla Malý závrat. Po necelej hodine už začíname zostupovať do Rovienok. Tu je to čistý ľad a treba ísť väčšinu cesty po hrotoch zbraní. Vlado valí dole ako automatizovaný stroj a ja sa len skromne snažím držať jeho tempo. Do doliny v podstate nezostupujeme, akonáhle sa dá, traverzujeme popod Hranatú vežu a Rovienkovú stenu. Traverzom sa čoskoro dostávame pod severku Svišťového a okolo šiestej už stojíme na nástupe. Všade ešte panuje tma, trafiť nástup v takejto stene nie je jednoduché a vyžaduje si to dávku skúseností a znalosti steny. Do prvej dĺžky naliezam ešte za tmy (6:30), no rastúca silueta rohového hrebeňa už ohlasuje príchod rána. Po pár metroch sa zoznamujem s miestnou klasifikáciou a s úrovňou istenia. Netrvá dlho aby som prehodnotil môj prvotný nápad liezť prvé III-kové dĺžky súbežne, „...ono je to vole celkom lezecké!“. Nakoniec sa mi ale darí spojiť prvé dve dĺžky a doliezam do veľkého žľabu. Plná dĺžka lana sa podo mnou lomí asi v štyroch expreskách a ani tu hore sa to nezlepšuje. Ešte mi to chvíľu trvalo kým som našiel miesto na štand a dobral Vlada.
Pred nami je dĺžka označená ako „CH“. Z lezeckých učebníc sa môžete dočítať, že by to malo znamenať „choďák“. V žalúdku sa mi už čerti ženú, ale predsa máme nad sebou „CH“, tak pekne počkám kým Vladino vyjde hore a potom urobím dôležité odľahčenie. Ale tak sa nestalo. Vlado v tomto „CH“ pomerne dosť bojoval a lezecké pasáže všetko výrazne predĺžili. Musela prísť akcia – ani neviem ako, ale odistil som Vlada a neposral som sa. Ženy rady hovoria, že nevieme robiť viac veci naraz. Olá, tu je dôkaz, že to ide! Celý šťastný doliezam toto „CH“ a dostávam sa k Vladovi, ktorý už bohužiaľ nemá toľko súkromia koľko som si mohol dopriať ja tam dole... No čo, termín súkromie sa vytráca, ostáva len číre kamarátstvo a sranda na štande, ale tak to predsa býva, no nie?
Stojíme pod kľúčovou dĺžkou. Názov cesty „Cez bariéru“ je pravdepodobne odvodený práve od tejto skalnej steny týčiacej sa nad nami. Už vopred sme mali rozdelené, kto pôjde ktorú dĺžku, hoci sme si to nikdy nepovedali. Nad bariérou sa točí zvírený sneh v akomsi začarovanom kruhu. Vietor tu hrá hru s gravitáciou a sneh prepadáva cez bariéru len veľmi zriedka. Vlado elegantne nalieza do kúta za 5+, na konci ktorého sa začínajú kľúčové kroky. „Toto nie je moc na zbrane, budem musieť liezť veľa po rukách!“. Jeho silueta sa postupne stráca za hranou steny. Po nejakej dobe ho opäť počujem kričať, teraz už z ponad bariéry. Podarilo sa mu to preliezť voľne (6). SUPER! Ešte mu ale ostáva posledný boj - urobiť štand. Po asi polhodine máme ďalší štand a ja dostávam zelenú. Všetko ruším, preliezam šikmý kút a dostávam sa do kolmej, vertikálne vymytej platne. Môžem byť kľudný - som druholezec, a tak sa sústredím na precíznosť krokov. Tu oblinka, tam nejaká biedna tráva, hentam hádam zbraň podrží..., bum bum bum a zrazu doliezam za Vladom. YEAH! Prvý problém cesty máme úspešne za sebou. Teraz som na rade ja....
Spoza štandu si prezerám svoju dĺžku. Tu, nad bariérou, už neplatia tie isté pravidlá ako dole. Komín zachytáva snehové lavíny z celej steny a púšťa ich v turbulentných dýzach na nás, sneh sa tu uzamkol v akomsi pekelnom víre. Z prvého dojmu to pôsobí celkom schodne, a tak rezko naliezam cez žľab po ľadom omrazených platniach až do kľúčového miesta. Stojím na centimetrovej ľadovej glazúre pod skalným prahom a lavíny ma začínajú permanentne bombardovať. Skalný prah tvorí pás vyhnitej žuly, ktorý mi ponúka veľký prd v rámci istenia a peknú zbierku lokrov. Myslel som si, že som si na to zvykol, ale nie. Hľadám miesta na vloženie akéhokoľvek istenia. Celú moju aktivitu spomaľujú snehové útoky. Pokiaľ som pod paľbou, musím trpezlivo stáť na mieste a čakať, po metelici som na rade ja. Heuréka – nachádzam miesto na skobu, musím počkať kým dosype a skúsim ju zabiť. Drží! Konečne mi tu niečo drží, istenie podo mnou už medzičasom vypadlo. Skalný prah predstavuje miesto A0, dlho s tým bojujem s cieľom to preliezť voľne. Sú tu nejaké prehnité spoďáky, ale sú prekliato nízko a rozsýpajú sa. Skalu nad prahom sa snažím očistiť od snehu v snahe nájsť hocičo na čom hoc aj zhybnem hore. Veľa tam toho veru nie je a aj to, čo je sa stále stráca pod novým snehom. Dostávam riadne bomby, sneh sa mi už rynie ušami, už sa mením na snehuliaka. Seriem na to, asi sa to dá vyliezť voľne, ale je to ťažké. Dúfam, že sa to aspoň Vladovi podarí. Hákujem v štýle „harakiri“, ťahám skobu, jedinú vec, čo ma riadne istí, smerom von zo špáry. Inak sa neviem prehodiť cez ten prah...
Som nad prahom, teraz by ma malo čakať už len „dobré lezenie“. Mentálne som už naštrbený, na tvári mi ešte z kľúčového miesta zamrzol výraz Edvarda Muncha – Scream. K tomu nulová šanca istenia a permanentná snehová očista. Ostáva mi iba liezť hore, po nejakých 8-10m doliezam na miesto, kde by mala táto dĺžka končiť. Opätovne narážam na žulu, ktorú tu vytvoril asi lezecký satan. Ani moja dedukcia Sherlocka Holmesa, ba ani šikovnosť MayGyvera nevytvoria tak chcený štand. Lana mám ešte dosť, a tak jediné čo mi ostáva je pokračovať hore. Za sebou nechávam jedného ballnuta a naliezam do ďalšej dĺžky. Lavíny sa už stali jej súčasťou, naučil som sa harmonicky čakať a pracovať len vtedy, kedy mi to „dovolí príroda“. Lýtkam sa to moc nepáči ale nemajú na výber. Dostávam sa do začarovaného kruhu, hore stúpam s vierou, že nájdem niečo na zaistenie ale márne. Čím vyššie leziem, tým si viac uvedomujem do akých sračiek sa dostávam. Zrazu stojím pod výlezom z komína. Nado mnou sa týči posledná prekážka, 3-4m takmer kolmý ľad, pod nohami mám dobrý 15m odlez v komíne. Pod výlezom stepujem ďalšiu polhodinu v snahe sa priistiť. Ľadové pasáže podo mnou boli teda riadna chrusta, skúsim aký je ľad tu. Ľadovcovú šrubku netreba ani šrúbovať, do ľadu vošla ako slamka do šľachačkového pohára. Nakoniec nachádzam zaľadnenú špáru, na frienda. Vkladám frienda, pri teste či drží mi z nej dva krát vyletel. Tretí krát ho radšej ani neskúšam. No nič, zbohom buď lipová lyžka.... Prvý krát v živote si skutočne prežívam vetu, na ktorej sa vždy kamaráti zo skál smejú – „onjast alebo šmieeeerc“.
Naliezam do ľadu, celý posratý. Napadá ma citát jedného horolezca v zmysle: "Do hôr sa chodí žiť. Čím bližšie si smrti, tým viac cítiš život". Príroda si ale zmyslela, že vydržím viac, tak pritvrdila tak ako vedela. Vo výleze dostávam najväčšie bomby, snehový whirpool ma bičuje a musím často stáť. Sneh sa valí z každej strany a obaľuje mi celú tvár. Často nič nevidím, jediné čo som schopný je kričať. Už nemôžem čakať, leziem takmer po slepiačky, dostávam sa na vrchol ľadu a som hore. SOM HORE! Neuveriteľný pocit, začínam rozdýchavať posledné krušné chvíle a prechádzam snehovým poľom ku skalám nado mnou. Vlado musel zrušiť štand a trocha nadliezť. Nožovky už nemám a ostatný materiál mi je k ničomu. Skala je opäť úplne na prd, zabíjam čakany do tráv a pod nimi kopem čo najhlbšiu jamu, v ktorej som ja ako záloha štandu. Kričím na Vladka ako sa veci majú ale už ma nepočuje. Po nejakom čase vidím obrys Vlada vo výlezovej whirpoolke. Evidentne si to tam tiež užíva, vylieza hore ako snehuliak. Vladovi sa tiež nepodarilo preliezť skalný prah voľne, zvolil radšej rýchly únik zo snehových lavín, takže to obaja máme za V, A0. Je niečo po druhej, kedy sa stretávame na štande. Podarilo sa nám to prebiť. Hoci ma posledná dĺžka rozhádzala, už som opäť v pohode a s Vladom na štande panuje super nálada. Teraz už treba iba „točiť metre“ na vrchol....
Som dosť mokrý, a tak sa teším na súbežné lezenie. Vlado nalieza do veľkého firnového žľabu a prelieza ho celý. Nad ním sa striedame a ja pokračujem už za príchodu noci. Štandujem už po tme, urazili sme toho už dosť, a tak volíme prvú poriadnu prestávku. Je asi 6 hodín večer. Vlado topí sneh a konečne si sadáme. V diaľke pozorujeme osvetlené poľské osady. Viditeľnosť je celkom dobrá, obrysy hôr okolo nás dopĺňajú tú echt-tatranskú romantiku. Na vrchol to píšu ešte 7 dĺžok. Vlado sa chytá vedenia, lezieme zamrznutou - škótskou krajinou. V svetle čeloviek to vyzerá super. Končí v 16.tej dĺžke, pod posledným ťažším miestom výlezu. Posledné 3 dĺžky na vrchol teda patria mne, naliezam do osrieneného skalného kuloáru a po ňom už pokračujem po hrebeni priamo na vrchol. Okolo 20:15 si podávame ruky pri trojnožke Svišťového štítu. My sme to dali! Ešte ráno som zostupoval pod stenu plný rešpektu a očakávaní, či sa nám to vôbec podarí a teraz už stojíme na samotnom vrchole. Tento deň bol naplnený až po okraj. Bola to pre mňa lezecká koláž vytvorená zo všetkého, čo podľa mňa tvorí zimné lezenie. Už sa teším na ďalšie bomby, ktoré s chalanmi čoskoro podnikneme. Únava a opotrebovanie našich schránok dávajú o sebe vedieť, a tak sa na vrchole zbytočne nezdržujeme a začíname zostup na chatu....
Celý fotoalbum nájdete TU