Ushba - უშბა
Ushba - Južný vchol, 4710 m.n.m.
Khergianiho cesta 5B, VII UIAA, M4, 50°, 1700m, ED
13-14.6.2018
Svaneti, historická a kultúrne bohatá provincia Gruzínska, ukrýva v sebe vysoké končiare, hlboké doliny či rozsiahle kaukazské lúky. Príroda je tu stále divoká a miestni ľudia s ňou žijú aj naďalej v harmónii. Kaukazským ekvivalentom francúzskeho „Chamonix“ je mestečko Mestia - centrum horolezeckého diania, v okolí ktorého sa týčia legendárne štíty, medzi inými aj náš cieľ – Ushba. Ikonický dvojvrchol, často prezývaný aj „kaukazský Matterhorn“ bol a stále je cieľom mnohých horolezcov. Strmé skalné a ľadové steny v kombinácii s nestabilným počasím, ktoré sa v tejto oblasti vyskytuje, vytvárajú z tejto hory dobrodružné miesto prepletené vážnymi lezeckými líniami. Nápad vyliezť Khergianiho cestu na južný vrchol skrsol v hlave Marošovi už minulý rok a jeho zápal sa ľahko dostal aj do našich hláv. V osádke Maroš, Vargi a ja prichádzame do Mestie, kde sa zoznamujeme s miestnou kultúrou a mikroklímou.
Dvojvrchol Ushby, hoci ide o jednu horu, tvoria dva masívne a osobité štíty - Severný a Južný vrchol. Na rozdiel od dvojvrcholového Matterhornu sa na Ushbe nezvyknú preliezať oba vrcholy v rámci jednej túry. Ako prvý bol vylezený Severný vrchol (4690 m.n.m.) švajčiarskou dvojicou už v roku 1888. Južný vrchol (4710 m.n.m.), technicky náročnejší, sa podarilo vyliezť až o 15 rokov neskôr a postupne sa začali preliezať aj náročnejšie steny a piliere. V súčasnosti je azda najväčšou lezeckou klasikou na Južný vrchol cesta Gabriela Khergianiho z roku 1937. Línia vedie juhovýchodným pilierom a predstavuje 1700 výškových metrov prevažne mixového, ale aj skalného lezenia v obtiažnosti 5B. Viac o ruskej alpinistickej stupnici sa môžete dočítať TU.
Počasie nevyzerá najlepšie, predpovede nevychádzajú. Každý portál prognózuje niečo iné, v zásade ale platí nestabilita. Začiatok leta sme zvolili pre výskyt väčšieho množstva firnových a ľadových pasáží v stene, ktoré by nám mohli uľahčiť výstup. Na druhej strane je začiatok leta v tejto oblasti typický pomerne nestabilným počasím. Po pár dňoch sa ale jednotlivé predpovede začínajú zhodovať a prognózujú okno pekného počasia. Pravda, času nie je veľa, a tak volíme rýchly presun na ľadovec Guli. Hneď na ďalší deň skoro ráno nás Roland odváža do dedinky Mazeri, z ktorej začíname náš výstup krásnymi kaukazskými lúkami až za ľadovcové morény. Náš základný tábor staviame priamo pod nástupom do južnej steny vo výške okolo 3000 m.n.m.. Aklimatizáciu sme tentokrát vymenili za upršané prechádzky po meste a jedenie miestnych špecialít (viac sa toho robiť nedalo), čo si nakoniec vyberá svoju daň. Vargi sa necíti najlepšie, nie je si istý svojim stavom, a tak radšej ustupuje a volí výstupy na nižšie okolité kopce. Ja a Maroš sa cítime celkom dobre, výstup hore bude bez aklimatizácie bolestivý ale je to asi jediná šanca, možno náš jediný pokus o výstup. Obaja sme sa zhodli, že to skúsime a zahráme si s výškou „vabank“. Budík nastavujeme na polnoc...
Je polnoc, stena je v oblakoch, trocha prší a snehy naokolo sú mäkké. Vraciame sa teda do spacákov a budík posúvame na 4:00... To už začína brieždenie, oblaky sa vyparili a snehy premrzli. O piatej opúšťame Vargiho a začíname naberať metre. Ráno je príjemne chladno, úvodné obrovské žľaby preliezame rýchlo, všade naokolo je cítiť príchod krásneho slnečného dňa. Cestou hore sa nechávame viesť snehovými korytami, ktoré pravdepodobne vymodelovala tečúca voda. Dostávame sa pod hlavný pilier, tu naliezame na prvé skalné pasáže a systémom platní a kútov sa dostávame do sedielka. Je niečo po šiestej, slnko je už na horizonte a my si dávame krátku pauzu na Marvu a trocha vody. Zatiaľ to vyzerá dobre a plní optimizmu začíname ukrajovať ďalšie metre. Zo sedla preliezame malú skalnú stienku a dostávame sa na spleť firnových polí, ktorá nás vyvedie až na sedlo pod headwallom.
Marošová myšlienka prísť na Ushbu na začiatku leta a využiť tak zostatkové snehy zo zimy sa ukázala ako super stratégia. Firny uľahčujú a urýchľujú celkový postup, bohužiaľ neskorší ranný nástup si vyberá svoju daň a ranné slnko postupne mení niektoré firnové pláne na snehovú sračku. Aj tak sa do sedla pod headwall-om dostávame už pred desiatou, volíme hodinovú pauzičku a zmlsáme ďalšiu Marvičku! Zo sedla pozorujeme obrovský vrcholový pás skál lemujúci celú južnú stranu Ushby. Skala vyzerá príkro a nedobytne, vyzerá ale úžasne a majestátne, ako obrovské piliere v masíve Mont Blanc. Fantázia mi hneď začína pracovať, no rýchlo sa vraciam do reality a opäť sa začínam sústrediť na „červený kút“, najužšiu časť headwall-u, kadiaľ vedie naša cesta. Po prestávke vyberáme lano a doliezame pod skalnú stenu. Preliezame prvý skalný prah, nad ktorým sa týčia kľúčové pasáže. Hradba nad nami je preťatá dvoma zárezmi. Ľavým zárezom - sústavou kútov vedie hákovačka. Pravý zárez – previsnutý komín, sa dá liezť voľne. Zospodu to vyzerá naozaj desivo, a tak rád prenechávam vedenie Marošovi a po krátkej prestávke nalieza majster pieskar do kľúčovej dĺžky.
Maroš všetko hravo prelieza, nad ním sa už klenie komín, ktorý ho postupne vcucol do seba. Laná sa strácajú v tieni komína, len sem tam počujem klasické povely „teraz dávaj bacha“. Maroš sa dostáva do výlezu z komína, nad ním ešte visia ľadové cencúle, posledná prekážka. Zrazu vidím hlavu a ruku, ktorá rozbíja ľadové ciagle a ja sa skrývam pred salvou padajúceho ľadu. Posledné gymnastické kroky a Maroš dolieza nad hranu, kľúčová stena je prelezná voľne. Je to Borec! Teraz je rada na mne, naväzujem batohy na lano a vyrážam. Po asi 10m lezenia sa staviam na malú policu a začíname spoločnými silami ťahať svine o kus vyššie. A keďže sú svine sviňami, museli sa na začiatku samozrejme zaseknúť o skalný hrb a ja si dávam lekciu gymnastiky na lane aby som ich vôbec uvoľnil. AF - akrobacia ma dosť vyčerpala a už trocha „chytený“ pokračujem v lezení. Nado mnou sa otvára komín, gymnastika teda pokračuje. Je to krásne lezenie, len škoda, že to veľmi neviem, a tak sa môj pohyb medzi dvoma stenami mení na rituálnu lezeckú samovraždu. Mačky veru nevykonávajú tú istú funkciu ako lezečky a v úzkom komíne sú mi viac na príťaž ako na pomoc. Vo výleze sa komín zužuje do rozmerov, kde pri každom pohybe hrozí zaseknutie. V hlave si opakujem: „Rišo, piesky ti treba, lebo si tu ako tragéd!“. Zničený sa dostávam do výlezu, ale to už moje myšlienky prehlušujú pokriky na Maroša: „Dobér!“. Nechápem, ako je to možné, ale mám bandy! Lapem po dychu a z posledných síl doliezam na hranu previsnutej steny. Tu ešte chvíľu zotrvám a spoločnými silami vyťahujeme naše batohy. Doliezam do štandu a vzdávam hold prvolezcovi...
Sú asi dve hodiny, po krátkej prestávke pokračujem v lezení. Nad nami sa týči ľadom pretečený kút, za ktorým nás čaká už ľahšie lezenie a utekanie v snehových žľaboch. Ľadový kút je v tomto čase už dosť mokrý a únava sa začína prejavovať. Snažím sa vyhýbať cícerkom vody stekajúcej po topiacom sa ľade a čo najrýchlejšie odtiaľto vypadnúť. Za kútom začínam traverz, ktorý nás vyvedie do ľahkých pasáží. Ďalej lezieme súbežne, oblačnosť pribúda a sem tam sa ocitáme v oblaku, ktorý cez nás preletel a roztrhal sa na vrcholovej skalnej hrane. Kóta 4710 sa zdá nekonečne ďaleko, tempo sa spomaľuje a Maroš navrhuje nájsť miesto na bivak. Nie je sa kam náhliť, pod headwall by sme to aj tak dnes nedali a výstup sa už celkovo zmenil na „lezenie vo veľhorách“. Volíme odpočinok, doplnenie energie a neuveriteľné výhľady na to divadlo pred nami z pohodlia spacákov. Je niečo po piatej a my začíname kopať plošinu, asi 100 výškových metrov pod vrcholom. Miesto je to parádne, len ho nie je dosť na to, aby sme si aj parádne ľahli. Sedíme, vystreté nohy nám pretŕčajú z plošiny, topíme sneh a robíme si večeru. Pred nami sa končí deň. Slnko pomaly zapadá za obzor, kde maľuje svoje každovečerné umelecké dielo. Oblaky sa trhajú a ustupujú ohnivej palete farieb posledných slnečných lúčov žiariacich na plátno prichádzajúcej nočnej oblohy. Je to jeden z mojich najkrajších bivakov.
Ráno vstávame bez budíka, je asi 5 hodín a slnko je už opäť na nebi (ale na druhej strane hrebeňa). V noci bola zima, o čom by vedeli hovoriť moje extra premrznuté batury. Maroš so mnou ráno nezdieľa strasti obúvania zmrznutých topánok a na pohodu nahadzuje skelety na jeho vyhriate papučky. Asi okolo šiestej opúšťame náš brloh, čaká nás nenáročné lezenie na skalno-snehovej hrane a asi o hodinku neskôr stojíme obaja na vrchole. Je čisté, slnečné ráno, vychutnávame si výhľady a zaslúžene si podávame ruky. Je to super pocit a splnenie malého sna stáť na vrchole Ushby, ale ešte nás čaká komplikovaný zostup, a tak sa na vrchole dlho nezdržujeme a čoskoro začíname našu cestu dole do bezpečia. Pod headwall zostupujeme rovnako ako sme liezli hore, miestami zlaňujeme, miestami schádzame. Od sedla pod headwall-om volíme rýchly ústup po hrotoch mačiek cez firnový kotol západne od nášho piliera. Na konci firnových polí traverzujeme asi 20m do steny nad sedlom Mazeri, kde na nás čakajú urobené zlaňáky a cez tri zlanenia sa dostávame do sedla. Zostupová línia bola pre nás nepopísaná kniha, o ktorej sme nemali žiadne informácie a vlastne sme len dúfali, že to bude lepšie ako variant B – prezlaňovať celú výstupovú trasu. Nakoniec sa nám to, aj vďaka Marošovej intuícii, šťastne podarilo. Odtiaľto to už nie je ďaleko, spúšťame sa hlavným žľabom, teraz už roztopeným snehom, až na ľadovec Guli. K stanu prichádzame okolo jednej, kde nás už s veľkým kamarátskym úsmevom čaká Vargi. Všetci sme radi, že sme už po kope a v bezpečí nášho BC-čka. Vargimu sa včera podaril sólo prelez severnou stenou na „Pik Marva“, 3517m.n.m. (na mape nepomenovaný kopec) spolu s výstupom na vedľajší nepomenovaný vrch 3355m.n.m.. Teraz nás čaká oddych a rozprávanie o zážitkoch a pocitoch z našich výstupov.
Za podporu ďakujem :)
Popis cesty: TU
Fotoalbum: TU
Video: čoskoro