Eiger - Mittellegi Integrale

Eiger, 3970 m.n.m. via Mittellegi Integrale

1600m, D, 5b, A0,

9-11.8.2019

Mám voľno a išla by som na nejaký pekný záťah. Ale buď sú všetci v práci, alebo už niekde lezú, alebo sa im nechce. Veď ono to nie je až také nepochopiteľné.. Komu by sa chcelo šľapať do kopca so sviňou na chrbte, potiť sa, mrznúť, liezť s tým báglom, čo ti ťahá ramená k zemi, vstávať o 3:30 alebo aj o 1:30, žiť iba na strave ľahkej váhy a tyčinkách, ktoré nech sú akokoľvek dobré, tak sa ti prejedia.. A to všetko len kôli krásnym výhľadom, pocitu slobody a dobrodružstvu. Hm.. Ono je to naozaj pochopiteľné, že sa málokomu chce! No čo už, mne sa teda aj chce a tak hľadám ďalej. Majka Fúčelka má dva mesiace prázdnin, ktoré jej všetci každý rok závidíme, tak jej píšem a plán je na svete. Stretneme sa v Grindelwalde. Dostupné info mám naštudované, auto pobalené, môžem vyraziť! So zastávkou v Martine, kde beriem Majke letné turistické boty (v Baturách by to možno dala tiež, ale bola by to veľká tortúra hraničiaca s hlúposťou) a v Bratislave, kde si ešte dávam krátky pracovný míting nepredpokladám, že sa mi do cieľa podarí doraziť vo štvrtok. Ale, podarilo, slabá zápcha ma chytila až pri Luzerne a na moje prekvapenie sa s Majkou vidím už v druhý augustový štvrtok o 13:30. Hneď balíme batohy a chceme vyraziť.

História

Eiger je vďaka tragickej histórii jedným z najznámejších kopcov Bernských Álp. Nachádza sa v regióne Jungfrau. Záznam o ňom, aj s konkrétnym pomenovaním Eiger sa našiel už v textoch z roku 1252 . Nemecký názov Ogre sa spája s latinským Acer, čo znamená ostrý, špicatý. Jeho 1800 m vysoká severná stena (Nordwand) si vyslúžila pomenovanie stena smrti (Mordwand), pretože pri jej preleze zahynulo až 64 horolezcov. Je najvyššou severnou stenou Álp.

- Prvý výstup na Eiger uskutočnil Ír Barrington s grindelwaldskými vodcami Almerom a Bohrenom 11. augusta 1858 západným úbočím a západnou hranou.

- Prvý pokus o výstup SV hranou (Mittellegi) uskutočnili s grindelwaldskými vodcami angličania v roku 1874, ale bol neúspešný. Ďalší pokus o prelez hrany Mittellegi, vtedy skvelým a známym švajčiarskym vodcom A. Burgenerom, spolu s týmom z Valais a Rakúska taktiež nebol úspešný. Dostali sa k Veľkej veži, odtiaľ už však na vrchol nevystúpili. Dva dni po tomto pokuse ale hranou Mittellegi zliezli, po zlaňovaní nechali za sebou viac ako 150 m lán. V noci sa dostali k jaskyni, bez bivakovacej výstroje, bez jedla. Podľa Alpine Journal pripravil Burgener zo zvyškov tabaku, soli, pepru, sviečky a prachu, ktoré vysypal zo svojho batohu polievku, ktorú však lezecké družstvo nedojedlo :)

- V roku 1903 otvorili stanicu Eigerwand (2865 m.n.m.), o dva roky neskôr stanicu Eismeer (3159 m.n.m).

- Prvý úspešný prelez hrany Mittellegi urobili japonec Yuko Maki spolu s F. Amatterom, F. Steuriom a S. Brawandom 10 septembra v roku 1921.

- Prvý prelez hrebeňa Hornli, ktorý tvorí prvú časť Mittellegi Integrale, sa uskutočnil v roku 1927.

Severná stena bola po prvý krát prelezená až v roku 1938 týmom Heckmair – Vorg – Kasparek – Harrer, tento počin je zaznamenaný ako jeden z míľnikov horolezectva.

Naše dobrodružstvo

Väčšina výstupov hrebeňom Mittellegi začína na stanici Eismeer, odkiaľ horolezci pretraverzujú ľadovec a južnú stenu, takto sa dostanú na chatu Mittellegi, odkiaľ na druhý deň vyrážajú na vrchol. Výstup na chatu by mal trvať tri až štyri hodiny. Po výstupe na vrchol potom zvyčajne zostupujú Južným hrebeňom do sedla Monchjoch (na tomto zostupe by mali byť podľa mojich informácií 4x25m zlaňáky) a odtiaľ do sedla Jungfraujoch na vláčik do dediny. My sa však chystáme preliezť celým SV hrebeňom, Mittellegi Integrale, ktorý začína v sedle nad Ostegghutte.

Keďže chata Mittellegi je v našom termíne plne obsadená, berieme si veci na bivak aj varenie. Spolu s matrošom (ponesieme si 60 m lano, sadu friendov, čokov a pár expresov) je svinka na svete! Okolo 15:25 chytáme asi za 13€ vláčik do Alpiglenu (1616 m.n.m.) a nastupujeme na Eiger trail. Onedlho z tejto značky odbáčame na Gletcherschlucht/Grindelwald a po chvíli pri zbiedačnom zvyšku ľadovčeka odbáčame doprava smer Ostegghutte, k nevýraznému smerovníku sivohnedej farby, ktorý splýva s okolím. Na desaťminútovú zachádzku, lebo som si tento neviditeľný smerovník k chate cez šilt nevšimla, hneď zabúdame, aj keď je asi 1000 stupňov. Chodník je ďalej dobre značený výraznou krikľavo-ružovou farbou a onedlho prichádzame k ferrate. Cez väčšiu časť ferraty tečie voda a v pár miestach prekvapila, označená je obtiažnosťou K3, resp. C. Slizský šmykľaý vápenec a mokré oceľové lano mi na pár sekúnd zrýchlili pulz. A tie kroky.. Stup na kramľu dvíha moje koleno až k brade, zhybnem a idem. A znovu, koleno k brade , zhybnem a idem. Ja viem, že to nikto nechápe, ale byť nízky je v lezení fakt väčšinou nevýhoda :) No a sme pri chate, trvalo nám to asi 2,5 hodiny.

Chata sa nachádza na lúčke vo výške 2317 m.n.m., sú odtiaľ parádne výhľady na dedinky pod nami, svahy oproti, kopce dookola.. Krása. Chatu postavil klub grindelwaldských vodcov v roku 1998, ubytuje 15 ľudí a pred jej návštevou je potrebná rezervácia v GrindelwaldSports, kde stačí zavolať a dajú vám kód ku schránke s kľúčami. Táto schránka je vo WC pri chate. Cena za noc je CHF 30. V chate sú deky, plynový varič, je možné si zakúpiť aj nejaké pitie. My sme si rezerváciu neurobili, keďže máme so sebou bivak. Dnes spí v chate ľudí 6. Vnútri je voda, v blízkom okolí sme žiadnu nenašli, ale pravdupovediac sme ani veľmi nehľadali. Varíme večeru a ukladáme sa spinkať na trávu pred chatou. V noci nám nad hlavou žiaria miliary hviezd. Takú krásnu oblohu som naozaj už dávno nevidela! Zdá sa mi ešte krajšia, ako tá naša v Poloninách! Romantika ako z filmu, naozaj krása.

Osádka chaty nastupuje do cesty nasledujúce ráno medzi 4:00-5:00. Podľa mojich informácií tak skoro nastupovať nemusíme a tak spíme až do šiestej. 6:45 sme prichystané a ideme. Nástup na hrebeň vedie členitým rozsypaným peklom. Asi polovicu nástupu nám veľmi uľahčujú skalní mužíci, ktorí nás pekne vedú cik cak cez spleť poličiek a labyrint vežičiek a kominíkov, všetko je pokryté suťou. Bez mužíkov by nás asi neťahalo traverzovať až pod protiľahlú stienku. Postupne sa dostávame k väčšiemu komínu, ktorý si vyžaduje prvé lezecké kroky, zvykám si na batoh. Odlepujem nohu z protiľahlej steny, capám sa na ľavú stranu komína, kde sú nejaké chyty a som na terase nad komínom. Ďalej vystupujeme po teraskách, žliabkoch, až sa dostaneme na hrebienok tvoriaci veľké sedlo. Odtiaľ položenými stienkami plnými šuflíkov a lega, doľava žliabkom a sme na hrebeni! Takýto nástup si vyžaduje maximálnu koncentráciu, lezenie s váhou rozloženou na všetkých štyroch končatinách á la mačka a pohyby baletky, ktorá sa skaly takmer nedotýka. A v hlave bezvetrie. Nepríjemný nástup máme za sebou a môžeme sa pustiť do hrebeňa. Už som spomínala, aké je to rozsypané? Hej, naozaj je.

Na hrebeni sa naväzujeme a smerujeme ku skalnému oknu pod severným vrcholom Hornli. Cez toto okno, ktorým sa nepretiahne do šírky extra-objemný človek, prechádzame z ľavej strany hrebeňa na pravú. Odtiaľ traverzujeme niekoľko metrov k fixným lanám a popod Južný vrchol Hornli. Hneď ako sa dá ideme na hrebeň a tam nás čakajú dva zlaňáky do sedla pod kľúčovú stienku. Stienka je vysoká asi 45 m, tvoria ju dve lezecké dĺžky - prvá do traverzu, druhá vhĺbením, píšu obtiažnosť V, podľa Majky a pár blogov z internetu je to skôr za 5c. Majka rozlezená zo Chamonix zhadzuje batoh, necháva ho pri mne a obúva lezečky. Zazerám na ten batoh a asi viem, čo ma čaká. On na mňa zazerá ešte škaredšie, ako ja na neho. Majka mizne v traverze, pripraví štand a je rad na mne. Teda najprv jej batoh. Okay, idem na to. Neviem, čo je väčšia blbosť, či batoh ťahať na dynamickom lane do traverzu, alebo ho do neho tlačiť. Tlačím tu sviňu, nech sa pohne, zachytáva sa na každej skalnej nerovnosti, na každom skalnom zúbku. K tomu leziem vo vibramách a so svojou sviňou, ktorá mi už o chvíľu asi odtrhne ramená. Kým tu Majkin batoh vypnem z expresu, tak nadávam, jak pohan. Dychčím, nadávam, dychčím, nadávam, pomedzi to tlačím tú sviňu jednu a snažím sa liezť. Kľúčové miesto má veľmi slabé stupy a asi ešte slabšie chyty, teda aspoň tak si to pamätám, keď som na to pozerala cez Majkin bágel. Ktorý mi okrem toho, že je nemotorný, lezie do cesty tak nepríjemne, že sa mi chce kričať. Ale nie, až také zlé to nebolo, preháňam. Či?

Do prvého štandu prichádzam s rukami vyťahanými až po kolená a hrdlom vynadávaným až do pekla. Dychčím, ako byvol. Nebudeme zdržiavať, máme pred sebou dlhú cestu, Majka lezie ďalej a ja ju nasledujem aj s jej sviňou. V tejto dĺžke sa mi tlačí do každej špáry, na každý chyt a každý stup, ktorý mám použiť. A keď sa tam natlačí, tak sa zasekne o milimetrový skalný zúbok. Zvládla som to aj do druhého štandu. Toto už nikdy nebudem robiť dobrovoľne. Radšej nerozlezená potiahnem kľúčik, ale tlačiť sviňu ma už nepýtajte :) Ideme ďalej! Už sa nám ukazuje chata, ale hrebeň pred nami je ešte dlhý, je rozsypaný a treba stále dávať pozor. Lezenie stále nie je najľahšie, prechádzame pár úsekov za IV. Pre mňa sa tu vyskytol dokonca aj jeden boulder, ale všetko sme zvládli s prehľadom a bezpečne.

Ja, hrebeň a v červenom krúžku náš cieľ - chata Mittellegi

Na chatu (3355 m.n.m.) prichádzame niečo málo po štvrtej. Vyspí sa tu 36 ľudí, v bivaku pred chatou ďalších 12. V cene majú ubytovaní večeru a raňajky, ktoré sa väčšinou podávajú o 3:30. Pred chatou nás už víta chatárka. Oznamuje, že väčšina ľudí, ktorí mali prísť, zrušila svoj príchod kôli zlej predpovedi počasia na ďalší deň. Takisto hovorí, že okolo chaty bivakovanie nepodporuje, že jej tam raz umrel nejaký chlapík. Ponúka nám ubytko bez polpenzie za 30€. Ubytuvávame sa v bivaku pred chatou, kde máme súkromie, môžeme si tam variť. Na chate nemáme k dispozícii vodu a tak musíme kupovať. ½ litra minerálky za 5,5€, 1 liter čaju za 3€. Chcem vykšeftovať čaj, ale chatárka ma odbíja, že ten je len na výstup.. No čo už. Hydratácia musí byť a nechávame tam celkom majland. Čo sa týka bivaku okolo tejto chaty (teda trošku ďalej, keďže chatárka to netoleruje), cestou hrebeňom tesne pod chatou sme šli okolo jedného miesta, cca pre dve osoby. Nad chatou sa mi nezdá, že by som videla nejaké miesto vhodné na bivak.

Hrebeň Mittellegi vedúci k vrcholu Eigeru

V noci prší a tak sme rady, že máme strechu nad hlavou. Budík nás budí o 3:30 a ideme zistiť, ako je vonku. Skala mokrá, predpoveď hlási zrážky okolo 10:00, pravdepodobnosť 50%. Po krátkej analýze sa s Majkou zhodneme na tom, že počkáme jeden deň, pretože na ďalší deň je predpoveď takmer tutová. Chceme si to užiť a nie bojovať o život na tej slizkej skale. Ostatní čakajú do ôsmej. Vtedy ale už mrholí a poprcháva a všetci sa nakoniec rozhodujú pre zostup na Eismeer a idú do dediny. Ostávame hore samé s chatárkou. Celý deň si užívame dychberúce divadlo mrakov, hôr, slnka a dažďa. Výhľady sú naozaj úžasné a mne vôbec nevadí, že tu celý deň kvasíme. Na dnes mala byť znovu celá chata obsadená, ale postupne všetci rezervácie rušia kôli počasiu. Nakoniec prišlo asi 20 ľudí. My máme celý bivak pre seba a oddychujeme. Po celom dni vylihovania, jedenia zásob, čiže odľahčovania batohov a hrania slovných hier nám chatárka až do postele doniesla vanilkový puding so šľahačkou, ako malú pozornosť podniku :) Majke ihneď zažiarili očká a po dezerte sa už okolo siedmej ukladáme na spánok. Alebo skôr pokus o spánok. Budík je nastavený na 1:30, to aby sme mali dosť času na komplikovaný zostup západnou stenou pred zhoršením počasia, aj s rezervou.

O chvíľu už budík zvoní. Bez komentára vstávame, jeme tyčinku, obliekame sa, konečne čapujeme ten lacný čaj a o druhej vyrážame. Nie je zima, ani teplo, sem tam zafúka ľadový vietor. Konečne máme ľahšie batohy, zjedli sme nejaké rezervy a máme oblečených pár vrstiev naviac. To je pocit, keď ti batoh nevrýva sedák do krížov! Prvé fixy začínajú pár minút za chatou. Asi štyri hodiny lezieme potme. Okrem fixov stretávame lezenie max za IV-, subjektívne porovnateľne ľahšie oproti prvej časti hrebeňa. Aj skala je značne lepšie očistená od lokrov, keďže sa lezie oveľa častejšie, ako spodná časť hrebeňa. Fixné laná pomáhajú a veľmi urýchľujú postup. Cesta nie je orientačne náročná, stačí sledovať skalu vydriapanú od mačiek. Nočné lezenie má niečo do seba, človek menej rozmýšľa, len automaticky ide ďalej a ďalej. Východ slnka nás zastihuje asi pol hodinku pod vrcholom. Vietor sa s výškou zhoršil a tak slnečné lúče vítame s radosťou. Dávame si krátku prestávku na pitie a tyčinku a pokračujeme ďalej.

Okolo siedmej ráno sme na vrchole. Úprimne sa tešíme, obdivujeme výhľady, pijeme čajík, fotíme. Fakt si to užívame. Vŕšok máme iba pre seba! Svet v dolinách sa prebúdza do nového dňa. Krásna pokojná chvíľa. Sedíme a pozeráme na tú nádheru. Nie dlho po nás dojdú na vrchol vodcovia s klientmi, ktorí z chaty zvyčajne vyrážajú o 4:30.

O zostupe západným úbočím sme na internete nenašli veľa informácií a chatárka nám tiež nepomohla. Ale ako spomínala, zostupujú tadiaľ väčšinou iba grindelwaldskí vodcovia, pretože cesta je orientačne veľmi náročná a terén je extrémne rozsypaný. Máme šťastie. Dvaja takýto sa práve vynorili aj s klientmi vedľa nás na vrchole. Jeden je zhovorčivý, chváli nás. Že so Slovákmi na Eigeri nemá dobré skúsenosti, ale že my sme šikovné. Pánabeka :) Pýtam sa ho teda na zostup – či je ozaj orientačne tak veľmi náročný. A on, že áno. Že pôjdeme k tej veľkej skale – ukazuje na veľkú skalu na úboči Z steny, odtiaľ vľavo, sú tam oceľové tyče. Potom znovu vpravo k úbočiu, k ďalšej veľkej skale, odtiaľ vľavo, potom prídeme k veľkému kuloáru a pôjdeme po jeho ľavej strane. Keď začne byť veľmi strmý, traverzneme doprava a odtiaľ už ľahko dole.. Hm.. Tak to neznie tak zložito, ako všetci píšu a tvrdia! Hehe.. Potom ešte dodá, že oni tadiaľ idú tiež. Druhý arogantne dodáva, aby sme na nich nepúšťali kamene. Majka mu odvetí, nech ani oni nepúšťajú na nás! „Budeme sa snažiť..“, hovorí. „My tiež!“ odpovedá Majka. A ideme na to. Asi po 15 minútach nás samozrejme dobiehajú a predbiehajú. S radsoťou ich púšťame dopredu, v mysli nám obom beží „Nesmieme ich stratiť!“. Nahadzujú šialené tempo, ktoré v rámci bezpečného zostupu v absolútne rozsypanej skale ledva zvládam. Na takúto skalu si treba zvyknúť a potom to ide určite ľahšie. Stena je akoby strecha posiata rozlámanými škridľami, striedajúca sa so suťoviskom, terasovitými poličkami, členená aj do vežičiek, komínov, žľabov. Nájsť správnu cestu takýmto členitým terénom je určite naozaj náročné. V niekoľkých miestach sú fixné laná a tak netreba zlaňovať. V týchto miestach vodcovia svojich klinetov spúšťajú. Dalo by sa to aj zliezť, ale v rozsypanej skale je určite rozumnejšie zošuchnúť sa po fixe. Väčšia časť zostupu sa drží SZ hrany, iba pár krát sme odbočili vľavo do steny, pri obliezaní skalných prahov. A zrazu sme pri Magickej hube. Vedie na ňu oceľové lano, klienti a aj Majka sa na nej fotia, dávame pauzu na doplnenie energie a tekutín, kecáme so zhovorčivým vodcom a hneď bežíme ďalej dole.

Zostup západným úbočím do Kleine Seideggu

Niektoré časti zostupu sa musíme kôli nebezpečenstvu zosuvu kamenia držať pri sebe a tak ideme pár cik-cakov ako kačičky. My sme v závese a ide nám to skvelo, žiadne kamene na nikoho nepúšťame a asi aj preto nás vodcovia v kľúčových miestach čakajú, aby nezašli za skalu a nezmizli nám. Ani nevieme ako a po troch hodinách sme z vrcholu na pevnej pôde pod západnou stenou! Moje stehná by ale o tých zbehnutých metroch vedeli rozprávať.. Či skôr kričať.

Tak sme to dali! A ako elegantne. Som na nás pyšná a teším sa!

Pri zostupe do Kleine Sneideggu stretávame za odmenu najluxusnejšie oddychovacie alpinistické miestečko. Lavičky v horskom jazierku s bublinkami! Keďže už je nám znovu teplo, okamžite zhadzujeme batohy a vyzúvame topánky. Toto je balzam na ubolené nôžky. Aj na dušu. A tak s výhľadom na trojicu velikánov kvasíme na lavičke, nôžky v jazierku, papáme topiacu sa čokoládu, dopíjame čaj a užívame si skvelý pocit po dobre odvedenej práci. Luxus!

Za podporu ďakujeme :)

www.karakoram.sk

Fotoalbum: TU