top of page

Sama v Himalájach


Dobrodružstvo v SoluKhumbu skončilo predčasne a po preliečení zápalu priedušiek antibiotikami mi v Nepále do odletu stále ostávajú dva týždne. Tak čo teraz.. Nemôžem sa len flákať po meste, musím ísť ešte aspoň na chvíľu do hôr. Aj keď si nie som istá, ako som na tom po ATB so silami, gúglim možnosti treku maximálne na 10 dní. V oblasti Annapurny som bola pred desiatimi rokmi a aj keď tam bolo nádherne, chcem objaviť inú oblasť. A tak mi najrozumnejšie vychádza región Langtang a národný park rovnakého mena. Vyberám si za cieľ dolinu Langtang a dedinku Kyanjin Gompa, z ktorej sa dá vyjsť na takmer päťtisícový kopček Tserko Ri, ktorý si dávam za cieľ mojej cesty. Treking ponúkajú cestovky v rozmedzí 8-12 dní, takže by som sa so svojim časovým oknom mala vojsť.

Vstávam zavčasu a o 5:45 chytám taxík pred hotelom. Za 300 rupií ma z turistickej časti Kathmandu - Thamelu ešte za tmy berie na „autobusovú stanicu“, rovno k autobusu, ktorý sa chystá do dedinky Syapru Besi. Nestíham vystúpiť z auta a už ma chalan, čo naberá cestujúcich, ťahá kúpiť lístok. 630 rupií, batoh dávam namiesto na strechu do kufra, čo sa mi celkom páči, lebo ho aspoň nevytratíme cestou a vyberám si miesto v takmer prázdnom autobuse. Vyberám strategicky, lebo cesta bude náročná – čiže vpredu, s dobrým výhľadom na cestu a pri okne, ktoré sa dá otvoriť. Ešte pristupuje pár domácich a traja mladí Nemci a okolo 6:20 vyrážame plne obsadení. Pomaly sa už aj rozvidnieva.

Dedinka Syapru Besi je od Kathmandu vzdialená asi 80km, je to východisko pre trekking po Langtangu. Ak by sme sa z nej viezli ešte asi 16km ďalej, došli by sme do Tibetu! Cesta z Kathmandu tu však napriek malej vzdialenosti trvá 9 hodín. Áno. 9 hodín natriasania, pľúc aj očí plných prachu, hlasnej nepálskej hudby, šialeného trúbenia a inej tortúry. Pravidlá tu píše Kynedril a tak ho papám hneď, ako dopapám raňajkový banánový chlebík, čo som si kúpila včera v pekárni. Autobus je celý polepený nápismi DELUXE. To znamená, že človek mojej veľkosti má sediac len tak tak miesto pre nohy. Ja vlastne netuším, prečo je tento autobus deluxe.

Toto je totiž typický nepálsky verejný autobus. A tak sa dvere nezatvárajú, chalanisko je z nich poväčšinu cesty vystrčený do prašného okolia a v každej dedine zháňa pokrikovaním nových cestujúcich. Napriek tomu, že sme plnší, ako plní. Ale vždy sa dá. Vezieme aj vrecia ryže, zemiakov, kohúta, a kurčatá sedia dokonca môjmu susedovi na kolenách v krabici. Vezieme aj vrece cibule a nejaká to tam asi už nedáva, veď po nich šliapu cestujúci (lebo je na zemi v uličke) a celkom intenzívne smrdí. Nedivím sa jej. Kto sa v Nepále neviezol verejným autobusom, akoby tu ani nebol. Skúsila som si to už pred desiatimi rokmi, avšak vtedy bez Kynedrilu a túto chybu si odnieslo moje centrum rovnováhy. Autobus sa vám ho totiž snaží vytriasť z hlavy!

Cesta je väčšinou nespevnená, prašná, plná veľkých kameňov a výtlkov, aké ani na Slovensku nepoznáme. Pre istotu sú pri vstupe do autobusu samozrejme plastové sáčky. Keď sa autobus asi v polovici cesty začal naozaj plniť, t.j. sem-tam sme boli na dvoch sedačkách traja, dokonca aj traja plus dieťa, a v uličke boli ľudia v rôznych polohách kadejako poukladaní, jeden sáčok putoval aj k mladému Nemcovi. Snáď to stihol a nepogrckal sa na podlahu. Vďakabohu som bola ďaleko a nemám o tejto udalosti viac informácií.












Po 9 hodinách prichádzame do Syapru Besi (1503mnm). Zozadu nám vyberajú z kufra batohy. Och prepánakráľa. Myslela som, že je to lepšia voľba, ako mať batoh na streche, ale nie je to tak. Nová skúsenosť. Batoh je celý od toho svetlého prachu z cesty, pretože kufor je vlastne úplne celý deravý. Prach je ako púder a tak sa mi už batoh nepodarilo oprášiť. Nechávam to až na doma, veď ešte ma aj tak čaká cesta autobusom naspäť a nečakám, že bude iná… No čo. Oslavujem, lebo som sa nepogrckala a aj hlava sa zdá v poriadku. Vďaka, Kynedril!

Rozhliadam sa po dedinke a zrak mi pristál na skupinke hotelíkov pod cestou. Idem tam a vyberám si Yala peak guest house. Moja izba vyzerá desivo, ale nakoniec sa ukázalo, že domáca je skvelá kuchárka a tak večer mľaskám nad opekanými rezancami a je mi jedno, že budem spať v podivnej izbe s dvomi presklennými stenami (a z toho jednou na chodbu).



Môj plán na trek kopírujem podľa cestovných agentúr a teda prvý deň sa chystám prekráčať do dedinky Lama hotel. Vyrážam o ôsmej. V tejto oblasti sa kráčať začína v subtropickom pásme. Je teplo a na ceste ma čakajú borovice, rododendrony, aj bambusové lesy.. Žijú tu rôzne druhy opíc, himalájsky medveď, kozy, červené pandy a niekoľkokrát tu vraj videli aj Yetiho.

Na konci Syapru Besi prechádzam cez most a cez staré Syapru Besi, v ktorom je pár poničených domov. Dolinu silno zasiahlo zemetrasenie v apríli 2015, po ktorom mohutná lavína pochovala celú dedinu Langtang a s ňou asi 310 ľudí – z toho asi 176 obyvateľov dediny. Z tejto tragédie sa celá dolina už pomaly spamätáva a treking sa tu začína dostávať do starých koľají.

Kráčam popri krásnej rieke, cez lesy plné života. Pred dedinkou Timre stretávam stádo kozičiek, ktoré sa s chuťou kŕmia na všetkom, čo rastie okolo chodníka. Za dedinou prekračujem po moste rieku Langtang Khola a na pravej strane doliny sa budem držať až za dedinu Bamboo. Kráčam hore dole po lesoch. Znovu ma to prekvapuje, tak, ako pred 10 rokmi. Že do Himalájí sa vchádza džungľou. Prvé zážitky na seba nenechávajú dlho čakať. Nad hlavou sa mi totiž hrá skupinka opíc. Kŕmia sa navzájom zo svojej srsti a naháňajú po stromoch. Potichučky ich chvíľu sledujem a idem ďalej. Kráčam hore dole a postupne sa dostávam do bambusových lesov. Vidím a počujem rôzne vtáctvo, je to nádhera. A po 8 dňoch v Kathmandu dupľom! Na ľavej strane rieky v obrovskom skalnom previse zbadám velikánske hniezda himalájskych včiel! Je to až priam neuveriteľné. Naživo vidím to, čo som len nedávno obdivovala v dokumentárnom filme. So svojim super-zoomom si tie včelie pláty priblížim a chvíľu sledujem, ako sa obrie včely hemžia. Tvoria jeden veľký bzučiaci organizmus. Wow. A vlastne fujky. Tieto včielky stretnúť z blízka, tak si asi cvrknem!

Prichádzam do dedinky Bamboo a ostávam v ďalšom údive. Rieka Langtang Khola, ktorá dedinu obmýva, je tu tak divoká, že na terase si človek nepočuje vlastné slová. Je tu pár hotelíkov a rozhodujem sa, že ak budem mať čas, cestou dole tu určite prespím. Spať pri takej rieke musí byť zážitok. Pijem na slnečnej terase masala čaj a rozmýšľam, či domácich ten hukot vody neovplyvňuje a či dobre počujú, keď idú mimo dediny, do ticha.. Popri takýchto nezmyselných úvahách obdivujem divoké pereje. Po výbornom čaji kráčam ďalej, prechádzam po moste na ľavú stranu údolia. Do dedinky Rimche ma čaká strmšie stúpanie a následne prichádzam do Lama hotel (2480mnm). Tu sa podľa itinerára cestoviek ostáva na noc. Ubytuvávam sa v drevenom hoteli na konci dediny. Sadám na terasu a premýšľam. Je len pol druhej a do ďalšej dediny píšu 2:15. Hm hm hm. Rýchlo sa balím, hovorím domácim, že sa presúvam ďalej, lebo je skoro a vyrážam! Nasledujúca časť cesty je zase iná, stromov je už riedšie, sú viac porastené machom, visí im tu z konárov viac rastlín. Farebnosť sa tiež zmenila a namiesto zelenej začína prevládať jesenná hnedá. Kráčam z nohy na nohu, míňam pár skromných usadlostí, každý ma láka, nech prespím u nich. No ja idem ďalej, veď už to nie je ďaleko. No aj tak začínam mať krízu. Po 8 dňoch vylihovania a liečenia sa asi nie je čomu diviť. Otváram neuveriteľné mixle pixle a takmer výskam od radosti, keď mi sladko-kyslo premyjú ústa! To je vykúpenie. Zrazu sa mi znovu kráča lepšie. Cukríky ma posilnili na duchu aj na tele. Spievam si mantry a všeličo, na čo si spomeniem, najmä teda nádherné (no určite nie v mojom podaní, hehe) pesničky z tvorby našich kamarátov Dennyiah. Niektoré ich piesne do hôr priam patria. Ešteže tu nikto nie je a môžem si slobodne nahlas vyspevovať! Celý deň kráčam sama, stretla som len pár ľudí. Konečne sa blížim k dedine. Prvá ma víta opustená stará Godatabela, teda skôr jej ruiny. Je plná flegmatických yakov, čo hlasno prežúvajú. Ich rohy ma ale držia na pozore. O pár minút na to prichádzam do novej Godatabely (3010mnm) a úprimne sa teším, že sa dobre najem. V tejto doline sú budhisti a mäso tu v jedálnom lístku nenájdete. To mi ale vôbec nevadí. Hneď v prvom hotelíku – Tibetan Guest House ma odchytáva teta domáca a vedie ma do izby. Prezliekam mokré tričko a utekám do jedálne. Sedí tu paria chalanov z Izraela a potom sa pridáva Cecile z Francúzska. Po dobrej porcii energie z večere sa dávame všetci do reči. Vykľul sa z toho perfektný večer! Cecile je zaujímavý človek – novinárka na dôchodku, ktorá keď mala 28 rokov, liezla na Gasherbrum II. Pre zlé počasie to museli otočiť asi 30 metrov pod vrcholom. Hovorí, že chalani, s ktorými bola, to brali dosť zle, no ona sa tešila, lebo bola v horách, ktoré miluje. Pozitívna alpinistka, ktorá má prelezené všetko, na čo si človek spomenie. A chalani z Izraela – Naor, Daniel a Yon a ich sprievodca sú takí srandisti, že sa až do večierky rehotáme. Nakoniec hráme všetci aj s domácimi z kuchyne karty, až kým nás šéfová nevyháňa spať, že už je neskoro a ráno treba vstávať. Ešte sme si vyžobrali čas na jednu partičku a potom sa už slušne poberáme do postele.

Ráno sa po spoločných raňajkách čiastočne lúčime. Chalani idú dole, ale s Cecile sa veľmi pravdepodobne stretneme. Podľa itinerára cestoviek sa druhá noc trávi v dedinke Langtang. Je však možné, že dokráčam až do Kyanjin Gompy (3870mnm), pretože som si nadbehla. Mapa píše, že by to malo byť menej, ako 7 hodín, tak uvidím. Dnes kráčam znovu po inej krajine. Stromy úplne miznú, nahrádzajú ich kríky. Farby sú zemité a krajinu krášli jeseň. Je celkom zima a ráno začínam zakuklená až po uši. Stretávam veľa yakov. Keď ma zazrú, tak sa väčšinou vyplašia a pastieri sa potom trošku hnevajú, lebo im zvieratá utekajú do kopcov. Mrzí ma to, ale aj oni plašia mňa. Síce neutekám do kopcov, ale trochu sa mi zrýchly tep. Keď som v polovici rieky na kameni prečkávala, kým okolo mňa prejde asi 20 členné stádo, tak som už o sebe pomaly aj začala pochybovať. Čo ak sa odtiaľto nikdy nedostanem, lebo sa zástup yakov neskončí? Postaviť sa im zoči voči na úzkom chodníku som sa neodvážila. Bojím sa aj našich kráv a to ani nemajú také rohy, ako yaky! A potom ma zachránil španielsky pár, ktorý ma cez zvyšné stádo previedol. A môžem ísť ďalej.. Hurá, som zachránená!





Dnešok sa nesie v znamení príjemného mierneho stúpania cez pekné dedinky a chodník paralelne rozdeľujú nekonečné steny mani. Okolo stúp, týchto mani stien, a mantra kameňov chodia budhisti vždy z ľavej strany a tak chodím aj ja. V Hard Rock cafe si dávam rakytníkový džús. Dávam sa do reči so žienkou, čo túto kaviareň vedie. Dolma Lama má 36 rokov a jedna z prvých vecí, čo som sa o nej dozvedela je, že zatiaľ je single. Býva v dedinke Mundu, ktorá je chvíľu dole kopcom a každé ráno chodí do tohto Cafe, kde predáva nápoje, jedlo aj suveníry. Názov sedí, pretože „Hard Rock cafe“ je postavené pri obrovskej skale. Kecáme o všeličom, hlavne teda o chalanoch. Kto by to čakal! Lúčim sa a sľubujem, že sa zastavím aj cestou dole. Pred vstupom do dedinky Langtang – do novej dediny vybudovanej po zemetrasení, mierim k pamätnej stupe. Stretávam tu deduška s modlitebným mlynčekom. Bez váhania si od neho kupujem pekný prívesok. Hovorí mi, že mám každý deň opakovať mantru. Om mani padme hum, om mani padme hum. Hovorím, že budem a poberám sa ďalej dedinou. Už pred 10 rokmi sme si s Amarom cestou do základného tábora pod Annapurnou celé hodiny spievali túto mantru. Prináša mi pokoj.

Je krásny slnečný deň a ja kráčam okolo ďalších mani kamenných múrov a stúp. Ako sa blížim ku Kyanjin Gompe, stále viac spomaľujem, pretože sa neviem vynadívať. Na konci údolia vidím nádherný kopec Ganchenpo (6387mnm). Pomaly začínajú zasnežené štíty vykúkať z každého rohu. Pri žiarivej stupe asi pol hodinku pred dedinou si dávam foto pauzu – avšak fotím hlavne do svojej pamäte. Vietor trepoce s modlitebnými vlajkami, je to čarovný zvuk. Ukľudňuje ma. Na moste za stupou vidím ľadopád, ktorý sa zľava valí spod kopcov Kinshung, Langtang Yubra, Yubra. Úžasné.

Za mostom čakám Cecile a jej sprievodcu Kimala, ktorých som zazrela neďaleko a do dediny už kráčame spoločne. Kyanjin Gompa sa pýši budhistickým kláštorom a fabrikou na yačí syr. A ja som dnes tak blízko Tibetu! Neviem prečo, ale je to pre mňa vzrušujúce, byť tak blízko krajine, do ktorej sa pozrieť je mojim snom. A vlastne ani neviem prečo. Len je to tak. Tibet je pre mňa odkedy si pamätám akýmsi magickým miestom. Škoda, že už nie je, aký by mal byť.

Hneď na kopci nad dedinou, kde obdivujeme malebnú krajinu a zhluk farebných domčekov tvoriaci usadlosť Kyanjin Gompa, aj dominantu tohto údolia - ľadový Langtang Lirung (7227mnm), nás odchytáva šéfka z Everest Guest house a nedáva nám inú možnosť, ideme k nej. Dostávam izbu s vlastnou kúpeľňou! Poberám sa do útulnej mikro-jedálne a popri večeri observujem, kto všetko sa tu zišiel. Je nás celkom dosť, a z rôznych kútov – Španielsko, Francúzsko, USA, Austrália, Slovensko! Za oknom sledujem dychberúci východ mesiaca spoza majestátneho štítu. O pár dní bude spln a mesiac naberá na sile. Nemám slov. Do zápisníka preto píšem len pár faktických viet. S Cecile sa dohadujeme na spoločnom zajtrajšom pláne vystúpiť na Tserko Ri. Jej sprievodca je chorý, ostane dole a tak my dve pôjdeme spolu. Dohadujeme čas odchodu a poberám sa spať.

Španielsky a francúzsky párik štartujú výstup na Tserko Ri (4984mnm) okolo pol šiestej ráno. My sme pred siedmou v jedálni, pretože už zo skúsenosti vieme, že raňajky dostaneme niekedy aj o pol hodinu neskôr a vyraziť chceme najneskôr o ôsmej. Tentokrát sme ale vystihli hluchú hodinku a tak to ide celkom rýchlo. O 7:30 vyrážame. Je nádherný deň, po prašnom chodníčku nasledujem Cecile. Obzerám sa dozadu, obdivujem Langtang Lirung a zrazu vidím, ako sa z neho k zemi rúti gravitáciou hnaná obrovská lavína. Celý kopec je posiaty serakmi, jeden sa asi odtrhol. A to len pár desiatok minút potom, ako na neho zasvietilo slnko. Sledujeme mocnú prírodu. Na kopci ostal po lavíne už len biely prach a my sa hýbeme ďalej. Prechádzame cez provizórny mostík, je neskorá jeseň a tak je rieka skromná na vodu. Prekračovať ju na jar musí byť vzrúšo, pretože mostík vlastne ani nie je mostík..

Celá túra je v prevýšení mierna, z dedinky Kyanjin Gompa, t.j. 3870 mnm ideme do výšky 4984 mnm, čo je len plus 1114 metrov a vzdialenosť je 4,6 km. Napriek tomu si na výstup treba rezervovať 4-6 hodín, ďalší čas na zostup. Obliekam si zateplené nohavice od Karposu, veď predsa len ideme vysoko a som zvedavá, ako sa budú správať. Je teplo, no iba kým sa nevyzlečieme. Vtedy začne samozrejme pofukovať studený vetrík. Na moje prekvapenie nohavice dobre dýchajú a napriek relatívnej horúčave a slnečnému úpeku mi nie je tak teplo, ako by človek v zateplených nohaviciach čakal. Naopak, keď fúka ľadový vietor, dobre ma chránia. Celý výstup vedie pekne viditeľným prašným chodníkom a kľúčové križovatky sú celkom dobre označené. Iba vrcholová časť je v skalnom teréne, na chodníku sú mužíci a je dobre vyšľapaný. Cestou obdivujeme celú panorámu, pomaly sa nám pred očami ako veľká ľadová kra vynára Yala peak. Zemité farby na kopcoch ma takmer hypnotizujú.

Ide sa nám dobre, máme aj dobré tempo, takže si kľudne doprajeme vyhliadkové pauzy. Výšku cítim až posledných 100 metrov, kde musím robiť častejšie pauzičky. Hore už aj poriadne fúka a tak sa obliekam do goráčky. Po 4 hodinách prichádzame na vrchol. Je tu krásne. Budhistické vlajky trepocú vo vetre, sú ich tu stovky a robia neopísateľnú atmosféru. Vietor pre mňa znamená slobodu, tieto vlajky ho zhmotňujú a ja si to užívam plnými dúškami. Obdivujeme nádherný Ganchenpo. Na tvári Cecile vidieť nadšenie a radosť, šťastie. Spokojne tu trávime takmer dve hodiny.

Cecile dávam ochutnať Snehanku od Marvy a je úplne nadšená a pýta sa ma, či si môže na pamiatku nechať obal. Na pamiatku tohto perfektného dňa. Súhlasím a mrzí ma, že už nemám viac Snehaniek, aby som jej nejakú dala na jej ďalšie dobrodružstvá, ale všetky sme už pojedli. Lebo sú proste skvelé. Čas beží a keďže sa vraciame inou cestou, akou sme vystupovali, radšej vyrážame, nech nás nedobehne tma.

Zostup volíme západnou stranou a neskôr traverzom južného svahu. Chodník je tu strmší a pocitovo dlhší. Ale to je každý zostup… Však? Máme odtiaľ výhľady na dedinku, na deltu rieky, na päťtisícovky na juhu. Ganchenpo sa nám zmenšuje za chrbtami. Nepríjemne nám fúka do tváre a s dnešným litrom vody na hlavu už začíname cítiť nedostatok tekutín, aj slnko si vyberá svoju daň. Hádajte, čo nás povzbudilo na tele aj na duchu.. áno, želé cukríky! Bez nich už ani na krok. Nejako sme to prežili a po 2,5 hodinách, ktoré mi prišli nekonečné, sme v dedine.

Na ďalší deň ideme pozrieť do výrobne syru. Keďže sa blíži zima, yaky sú v nižších polohách, takže syr sa nevyrába. Je tu uložených 400 bochníkov pre celú dolinu a pre turistov, ktorí si sem tam trochu kúpia. Dostávame kúsok na koštovku a aj ja si kupujem. Z fabriky na syr sa poberáme do budhistického chrámu. Putujeme k nemu so zopár miestnymi, aj okolo sú len miestni. Vchádzame dnu, tyčinky dymia, lampičky horia. Atmosféra je magická. Sú tu len domáci, ktorí sa prišli pomodliť. Zapaľujeme lampu, pokloníme sa. Kupujem modlitebné vlajočky a ešte chrám tri krát obehneme, aby to bolo tak, ako má.

A prišiel čas pobrať sa dole. Lúčim sa s domácimi, ktorí nám ešte oťapkali líca múkou. Ujo šéf mi dáva čokoládovú tyčinku, nech mám na cestu. Je mi z toho mäkko, som sentimentálna. Zopínam ruky na znak vďaky a hovorím, nech ju radšej predá, veď mne netreba. Mám viac, ako dosť. Lúčim sa aj s Cecile a Kamalom, email sme si vymenili, ostaneme v kontakte a začínam kráčať tam, kde moja cesta začala, do dediny Syapru Besi. Prvú noc trávim v Godatabele, znovu u tety v Tibetian guest house. Dala mi rovnakú izbu. Je tu viac hostí, dokonca dva páry s batoľatami, ktorí idú z Kyanjin Gompy. Je tu aj trojka z Nemecka, s ktorou som sa viezla busom do Syapru Besi. Babe dávam krém na opaľovanie, kožu má svetlejšiu, ako ja a mne už ho netreba. No je to tu iné. Pretože tu už nie sú ani Cecile, ani Naor, Daniel, Yon. Už je to tu iné. Ľudia, s ktorými sme tu prežili skvelý večer, mi to tu navždy zmenili. Druhý deň prespávam na brehu divokej Langtang Khola, v Bamboo. Áno, noc na brehu takej divokej rieky, ktorej hukot sa nedá vypnúť, je zážitkom. Cestou dole stretávam oveľa viac ľudí, ako doteraz a teším sa, že som tu bola práve vtedy, keď som tu bola. V Syapru Besi si vychutnávam hranolky so syrom a kolu, hmmm. Ako „stály hosť“ dostávam dokonca lepšiu izbu – nemá presklennú stenu na chodbu, hehe. Pripravujem sa na cestu do Kathmandu. Kynedril je po ruke, rúška na tvár tiež a tak sa na ďalší deň so zvláštnym pocitom veziem 80 kilometrov 9 hodín z hôr do veľkého, hlučného, prašného mesta. S pocitom vďaky a s novými priateľstvami, ktoré ma zase zmenili.


Keď človek cestuje sám, spozná seba. Asi to nie je pre každého, pre mňa je tento výlet prvou takou skúsenosťou. A dalo mi to tak veľa. Deliť sa o radosti aj starosti s parťákom je paráda, ale cestovanie sólo má naozaj niečo do seba. Veľa prežitého musím ešte spracovať, no čo určite viem, že mi tento sólo výlet dal, je pokoj v duši a nové priateľstvá, ktoré vydržia navždy. Som znovu oveľa bohatšia, pretože som spoznala krásnych ľudí, ktorých obdivujem za to, akí sú. Ďakujem.


Buď pripravený na dobrodružstvo!


Fotoalbum nájdeš TU



Kde sme zavesení
Kedy sme zavesení
bottom of page