Aiguille Peigne – Full Love
Zážitky z cesty Beyond good end evil nám ostávajú čerstvo v pamäti, telo si po zostupe do civilizovaného Chamonix poriadne oddýchlo a myseľ začínajú zamestnávať nové obzory. Cestou z našej rekonvalescenčnej stanice v dedinke Argentiere sa pozeráme po okolitých stenách, aj keď je už viac menej rozhodnuté... Ondro našiel úžasnú líniu v severnej stene Aiguille Peigne, líniu, ktorá nám všetkým udrela do očí už od vstupu do doliny. Tenká, takmer neviditeľná snehová nitka si prediera svoju cestu až na samotný vrchol. Dokonalá, vzbudzujúca veľký rešpekt. V susednej stene, kde sme liezli pred pár dňami, vládli perfektné snehové podmienky. Azda k nám bude šťastie naklonené aj pri tejto kráske.
Štvorica lezeckých maestrov z údolia Chamonix (Julien Desecure, Korra Pesce, Jeff Mercier a Jonathan Griffith) preliezli túto parádu v dňoch 17-18.10.2012. Po štyroch nástupových dĺžkach sa napojili do starej Britskej cesty (James Fullelove - Brian Robertson VI, A2-A3, 19-20.8.1967), ktorú preliezli voľne. Na počesť prvovýstupcov sa ju autori rozhodli pomenovať „Full Love“. Jonathan Griffith sa o ceste vyjadril: „Above lay some of the most amazing climbing I have ever done in the range!“ Mená autorov boli zárukou, že to bude brutálne lezenie odspodu až hore. Otázniky stále viseli nad prvým opakovaním a tiež prvým zimným prelezom pretože od vzniku cesty (10/2012) neboli v tejto stene podmienky, až doteraz...
V Chamonix sa stretávame so Peťom, Dušanom a Pachom a spoločne zahajujeme ten super-pohodlný nástup na chatu Ref. Plan de l'aiguille. Tentokrát, už poučení, berieme čistú vodu do fliaš a kopec normálneho jedla. Výrazné ochladenie už ustúpilo a znesiteľnejšie podmienky prilákali kopu lezcov. Na chate si zaberáme posledné voľné postele. Do západu hrejivého slnka sedíme vonku na terase a vychutnávame si pivko a donesené lakocinky. Chalani majú v pláne Beyond Good and Evil, budík máme spoločný - klasicky o 1:30. Vstávame len my Slováci a okolo 2:20 opúšťame pohodlie chaty. Dnes sa ide omnoho lepšie ako prvý krát, stopa je ako tak prešľapaná a okolo šiestej už stojíme pod stenou. Hneď na začiatku dostávame trocha po prstoch. V mylnom očakávaní sme predpokladali, že prvé štyri dĺžky prebehneme súbežne. No kvalita snehu nebola úplne ideálna a snehové previsnuté hríby dali celkom zabrať. Prvovýstupci si v prvý deň túto časť cesty vyistili fixnými lanami a ich lezenie opisujú ako: „Heading up first, the climbing looked more Alaskan than anything else with some interesting snow mushrooms at the top of the entry gully.“
Po celkom gymnastických nástupových dĺžkach sa dostávame pod hlavnú časť steny. Snehu je tu o dosť menej ako v r. 2012, ale je tu aspoň niečo, čo by nám mohlo spriechodniť cestu na vrchol. Nad nami sa týči neistá línia, veľa pasáži cesty nevidíme a sami ešte nevieme, či sa nám to vôbec podarí. Po dvoch „runout-ových“, dĺžkach, kde som si v jednej skoro cvrkol sa dostávame pod sériu výrazných kútov. Tu už snehu chýba viac a nás namiesto 85°snehových dĺžok čaká takmer čistá skala a delikátne mixové lezenie okolo M7. Dnešným Hero of a Day sa nekompromisne a bez diskusií stal Ondro, ktorý zachraňuje situáciu a nalieza do ťažkých a suchých kútov. Ako sám napísal: „Dlhočizné runouty sa striedali s brutálnymi skalnými kútmi a stienkami kde strašne chýbal firn. Tam kde mali pri prvovýstupe strmé firno-ľady my sme mali čistú skalu. V záverečnom 25 metrovom runoute v 85˚ kúte mi pribudlo riadne šedivých vlasov na hlave. Posledná dĺžka, ktorú sme museli dať po tme, patrí určite k mojim najodvážnejším lezeckým počinom.“
Hoci sa tu lezenie stalo bojom o každú dĺžku, išlo o perfektné, super technické lezenie, vyžadujúce hodinársku presnosť. Fenomenálne! Po sérií kútov prišla séria traverzov, kde sa sneh už stratil nadobro. Čisté žulové zrkadlo v prvej traverzovej dĺžke ponúklo iba zopár nechtových stupov, absolútne šialené! Stále nechápem, ako sa to Ondrovi podarilo ustúpať ale my sme v tom boj a voľný prelez prehrali. Každý to prežíval inak, Maťo si spomenul na všetky nadávky a jeho hlboký hlas sa porúčal do doliny, ja som len prevaľoval oči a nechápal som kde pre pána sú tie sub-atomárne stupy. Na toto sme si mali sme vziať lezečky... Nastupujem do ďalšej ustupujúcej dĺžky ale už mäknem a traverz ma vytrápil bohužiaľ viac ako som predpokladal. Chalani to našťastie elegantne preliezajú bez väčších problémov. Vedenie opäť vraciam Ondrovi, ktorý nastupuje do šialeného, dlhočizného rou-outu. Po chvíle ticha počúvame z hora spŕšku nadávok. To kričí na nás? Asi nie, asi sa rozpráva sám so sebou... Ondro takto nadáva? Prišlo aj na tretie štádium lezenia – vnútorné dialógy (sem tam ich počuť až do doliny) a sebareflexia na štýl: „Prečo som to vlastne liezol, veď som tu skoro zomrel. Nehovorte to Evke, lebo ma už sem nepustí!“.
Nad nami je papierovo konečne ľahšia dĺžka, za M4. V tejto ceste nie je nič zadarmo a darmo by som tu hľadal ľahké M4-kové lezecké partie. Za takého lezenie by sa v tatrách nehanbila žiadna minimálne M5+! Po tejto dĺžke sa začíname trocha báť. Poslednú dĺžku, ktorá nás dnes čaká opísali autori ako M6/R, loose rocks, ciže rounout za M6 (isto podhodnotených) a ešte aj v zlej a rozsypanej skale. Slnko pomaly zapadá a my budeme doliezať po tme. Ondro nastupuje a jeho čelovka začína blikať, čoskoro vypovedá svoju službu. Okolo nás už zavládla tma, Maťo stojí vedľa mňa s hlavou zaborenou do snehu, miestami podriemkáva, miestami podporuje Ondrov dnešný posledný zápas. V slabom svetle čelovky sa ťažko hľadajú miniatúrne chyty a neprístupná posledná dĺžka nás nenecháva prejsť bez strát OS prelezu. Všetci sme už zmordovaní, ja neriešim voľný prelez a snažím sa čo najrýchlejšie dostať hore, Maťo dolieza túto mordu voľne. Na vrchol doliezame niečo po siedmej. Sláva, sme hore! Cestu sa nám podarilo teamovo preliezť voľne a ide o prvý zimný prelez a prvé opakovanie cesty.
Bitka ešte nie je vyhraná, teraz nás čaká komplikovaný zostup. Akokoľvek sme si študovali možnosti zostupu, nič nebolo isté a bezpečné. Frantíci zostupovali dole normálkou po vŕtaných štandoch, no nikto z nás v tej časti steny nebol a nemali sme páru, kde presne sa zlaňovacia línia začína a kadiaľ vedie (popisy v sprievodcoch sú dosť slabé). Takisto je dlhšia o takmer 200m a ústi na druhej strane hory. Existuje možnosť zostupu talianskou cestou, ktorá vedie v ľavo od našej a ústi do sedla medzi Peigne a Pelerins ale v stene sme nič nevideli a zostup do sedla tiež nevyzerá jednoducho. Nakoniec nám problém vyriešil jeden „otravný“ francúzsky horský vodca s klientom, ktorý mal v pláne liezť Beyond Good and Evil, ale pre množstvo lezeckých dvojíc nastupujúcich do cesty sa rozhodol zmeniť plány. A keďže naše čelovky svietili ako jediné v celej stene, rozhodol sa naliezť za nami bez tušenia, do čoho vlastne ide. V polke steny to vzdali a začali zlaňovať dole. Polovica steny je teda pripravená a nám stačilo dorobiť zlaňáky iba z hornej časti. V stene sme toho nakoniec veľa nenechali a zľaňovanie išlo ako po masle, teda až na naše osvetlenie o dvoch čelovkách. Ondrovi dávam moju a ja si užívam cestu plnú prekvapení pod tichou nočnou oblohou. Okolo polnoci sa dostávame bezpečne pod stenu, teraz nás už čaká iba tá povinná zostupová jazda. O pol druhej ráno prichádzame na chatu. Presne v tomto čase sme včera vstávali, dnešný lezecký maratrón trval 24h. V „kuchynke“ dopĺňame tekutiny a prehodíme zopár slov s chalanmi, ktorých sme asi nechtiac zobudili. Telo začína cítiť únavu, hlava stále vstrebáva zážitky z celého dňa. Bola to rozhodne jedna z najťažších ciest, ktoré som v zime liezol, no vďaka chalanom to bola super jazda, na ktorú tak skoro nezabudnem.
Aiguille Peigne – Full Love
17-18.10.2012 - Julien Desecure, Korra Pesce, Jeff Mercier, Jonathan Griffith, (V/5+/85°/M6/R, 550m)
23.1.2020 – Ondro Húserka, Richard Nemec, Martin Krasňanský, (550m, V/5+/85°/M7/R)
Celý fotoalbum:
Info o prvovýstupe: