Aiguilles de Chamonix
5-9.8.2020
Tohoročný výlet do žulového paradajsu nám začína trocha neskôr a pod strmé skalné vertikály sa dostávame až začiatkom augusta. Je tu celkom teplo ale stále dúfam, že sa nám mimo skalného lezenia podaria aj nejaké tie alpské legendárne línie. Ale aby sme sa opäť nastavili na miestne pomery a klasifikáciu, na rajbasové tančeky a špárovú gymnastiku, musíme sa predsa len rozliezť na okolitých strmých ihlách. Enverskú, slnkom zaliatu žulu meníme za temnejšiu a pre nás ešte panenskú žulu strmých vertikál veží Aiguilles de Chamonix, ktoré sa hrdo týčia nad celím údolím Chamonix. Osobne ma teší predstava, že po celej ten štreke v aute sa nemusím ešte mordovať s nekonečným nástupom pod Envers. Na stanici lanovky ale dostávame studenú sprchu: „All tickets are sold out, you may come and try day after tomorrow... maybe...“ Celkom neradostná správa ale nakoniec skúšame šťastie a na ďalší deň veľmi skoro ráno vydílujeme 4 lístky na Plan d´Midi. Paráda, ide sa hore....
Na Plan-e začíname klasicky špekulovať, veď chceme to najlepšie... No častokrát sa stane, že z našich výmyslov nevzíde nič dobré a darmo sa snažíme „vymyslieť teplú vodu“, zaužívané veci sú asi predsa len pre niečo dobré. Na Marošové odporúčania, ktoré nám zanechal v jeho parádnych blogoch sa teda vyhýbame jazierku Lac Bleau, ktorého voda slúži predovšetkým na umývanie, ako sám povedal, horolezeckých rití a neradno z nej teda piť. S predstavou turbosračky vylučujeme túto možnosť a presúvame sa ďalej, smerom pod vysoké steny. Nastupujeme na prvý morénový hrebeň vedúci pod stenu Aiguille du Peigne a celí sa natešujeme ako sme s tým vybabrali. 1.- sme bližšie k stene, to sa predsa ráta, 2.- tam pod stenou je ľadovec a z neho isto dostaneme kvalitnú a hygienicky nezávadnú vodu. Na vrchole jednej veže hrebeňa sme si našli celkom príjemné orlie hniezdo, paráda – sme my ale riadne šikovní! No počas tých piatich dní, ktoré sme tu nakoniec strávili mi to už také terno neprišlo a postupne som začal ľutovať naše „A JE TO“ vylepšenia. Realita bola nakoniec taká, že nástup pod stenu Blatiere bol síce v metroch kratší, ale za to bol nebezpečnejší, zdĺhavejší a technicky náročnejší. Ranné prechádzky pod stenu sa menili v presun mínovým poľom, taktiež povinné gymnastické kreácie, preskoky, zliezania a vyliezania po voľných obrích šutroch ale aj drobnej šutoline nám dávali celkom do tela. Čerešničkou na torte boli samozrejme ozveny padajúcich skál všade na okolo. Čo sa týka vody, tak tú sme síce mali, ale za tú istú cenu - podstúpiť prechod prvou líniou voľných blokov a nestabilnej šutoliny. Osobne zhrnutie: výhľady z nášho hniezda boli parádne, ale nabudúce asi uprednostním zelené lúčky okolo jazera Lac Bleau a vodu si budem chodiť naberať na stanicu lanovky (predpokladám, že to Maroš myslel takto...). Už asi len jedna užitočná informácia, pri jazere je oficiálne zakázané kempovanie, takže každé ráno treba stany a všetko harampádie spratať a skryť niekde za kamene, no a večer opäť rozložiť :).
Ale vráťme sa späť k tomu, prečo sme sem prišli. Ani nepríjemné bojové nástupy nezatienili úžasný pocit z tohto miesta. Perfektné lezenie v týchto stenách by mal naozaj ochutnať každý žulovo-závislý lezec, či každý vyznávač poctivých špárových línií. Ach tie špáry, dokonalý kontakt lezca zo skalou prinášajú jedine špáry a širočiny. Niekedy sám neviem, či s tou skalou bojujem alebo sa s ňou láskam... No steny nad nami prinášajú prestrú paletu lezenia, nie len špáry ale aj poctivé rajbasy, kúty, či chytovaté platne... Klasifikácia je tu samozrejme prísna, takže človek sa môže tešiť na boj aj v zdanlivo ľahkých dĺžkach. Moje vízie skúsiť cestu Fidel Fiasco sa po prelezení niektorých lokálnych rajbaskov okamžite rozplynuli, ešte mám čo dotrénovať... Som rád, že aj samotný Adam (Manínsky odchovanec a silný lezec, ktorému väčšinou príde všetko „trocha ľahšie“ :D) potvrdzuje, že to lezenie tu veru nie je zadarmo. No ale poďme k jednotlivým cestám...
Blatiere Red Pillar - Les diamants du president (180m, 6a) - Ideálna cesta na zoznámenie sa s miestnymi pomermi, pekné prevažne špárovo – kútové lezenie. Prvé dve dĺžky sa oplatí spojiť. Tretia dĺžka sa môže liezť ľahším variantom za 5c (vytraverzovaním doľava cca v polke komína) alebo priamo komínom za 6a.
Blatiere Red Pillar - L´eau rance d´Arabie (250m, 6b) - Klasika, ktorá sa často lezie. Za tých pár dní sme v nej vždy videli zopár dvojok. Línia ponúka z každého rožka troška a lezie sa celý čas, perfektná vyvážená línia s rajbasmi, parádnymi špárami a sokolíkmi. Piata dĺžka v rajbase mi osobne prišla kľúčová (6b+).
Blatiere Red Pillar - Majorette Thatcher (180m, 6b+) – Tak toto už hej! Toľko žabovania som si neužil asi ešte nikde v horách. Špárový masterpiece! Kľúčová dĺžka je čistá tortura a posledná je tiež riadne funky. Pribalte si veľké friendy a kopec sily, držím palce!
Blatiere Red Pillar - Osez-Josephine (150m, 6a) – Ideálne pokračovanie po prelezení asi všetkých ciest na červenom pilieri. 4 dĺžky parádneho lezenia sú bonbónikom, pokiaľ vám ostalo ešte trocha síl. My sme sa po prelezení cesty Majorette Thatcher napojili na hrebeň a pokračovali ešte 3 dĺžky po hrebeni ( pokračovanie cesty Crook-Penning, 5b-5c). Na konci treba zlaniť cca 15m do sedla, z ktorého začína táto cesta. Prvá dĺžka bije do očí už z hrebeňa – krásna špárka v platni, že vraj za 5c... Kľúč vás čaká ale v poslednej dĺžke, kde treba opäť trocha rajbáskových zručností, že vraj za 6a ...
Slabs of the Peigne - Verdon memories (250m, 6c+) – Platne v severnej stene Aiguille du Peigne vám udrú do očí hneď pri prvom pohľade na túto horu. Ponúkajú veľa lezenia, ale zaslúžia si ho len tí odvážni, ktorí sa neboja podstúpiť krkolomný nástup rozsypanou stenou. Cestu sa nám podarilo vyliezť na tím OS, ale zadarmo to veru nebolo. Kľúčovú dĺžku predstavuje rajbasový boulder s dielne „Science of Friction“.
Aiguille du Peigne - Pascal-Meyer (200m, 6a+) – Po prelezení cesty Verdon memories sme sa napojili na normálku a ňou pokračovali až pod štítovú stenu Aiguille du Peigne. Tu sa dá pokračovať celkom pestrým výberom ciest, my sme si zvolili cestu Pascal-Meyer. Lezenie je tu celkom iné: viac divoké, orientačne náročnejšie a celkovo dobrodružnejšie. Obom sa nám také lezenie páči, no celkom nás to tu cvičí. Mentálne odlezy, hľadanie línie, ktorá nevedie vždy zjavnými smermi, ako aj pasáže nie najlepšej skaly. Cesta sa v poslednej dĺžke napája na legendárny Lepiney Crack, ktorý nás už nadobro dorazil – trocha (na prvý pohľad) nelogický traverz po prelezení špáry je vytvorený tak, aby vzniklo maximálne trenie lana a aby si lezec posledné metre na vrchol naozaj užil! Ale nakoniec sme hore. Dokopy 600m lezenia a super dobrodružstva! Ale cesta sa tu nekončí, ešte nás čaká záludný zostup...
FOTOALBUM: TU
Za podporu ďakujem