American Direct
Petit Dru - American Direct + Allain Leininger
ED1, 6c, A1, 1100m, OS, One-push
20.8.2020
Petit Dru a jej nebezpečná a príkra západná stena... a v nej ukrytý drahokam, absolútne legendárium - cesta American Direct. Tieto názvy rezonujú v mysli azda každému alpinistovi a netreba veľa aby človek pochopil vážnosť týchto slov. Stačí prísť do Chamonix, či lepšie na stanicu Montenvers, kde sa pred ním vynorí obrovský žulový gigant – strmá a špicatá ihla, rastúca cez 1000m do sveta oblakov, panujúca celej oblasti ako prísny a neprívetivý strážca. Nie je veľa stien, ktoré vzbudzujú taký rešpekt ako práve západná stena Petit Dru. Spolu s jej bratom Grand Pilier d´Anglom predstavujú najstrmšie žulové vertikály v celej oblasti masívu Mont Blanc. Na tomto pódiu horolezeckých dejín sa odohrávali míľniky alpinizmu no i tragédie, ktoré stále nechávajú zdvihnutý prst aj pre súčasných alpinistov. Pierre Allain - svetový alpinista, ktorý spolu s Leiningerom vyliezli ako prví severnú stenu Petit Dru (r. 1935) prehlásil, že západnú stenu nie je možné vyliezť. Od tej doby sa čo to zmenilo a stena prepustila tak významné prelezy, ako boli Bonattiho sólo prvovýstup po rovnomennom pilieri, majstrovské diela od Yosemitských lezcov - American Direct či American Direttissima, ale aj vrchol nemožného – cesta Lafaille, ktorá je považovaná za jeden z najťažších alpských výstupov vôbec. Na začiatku 20. storočia bohužiaľ západná stena utrpela masívne skalné zosuvy, ktoré veľkú časť ciest dočista vymazali zo sveta a v konečnom dôsledku zvýšili samotné nebezpečenstvo už v tak nebezpečnej stene...
Bolo to pravé alpinistické poblúznenie, stačil jediný pohľad na steny Petit Dru zaplavené v krvavých lúčoch zapadajúceho slnka a ja som vedel, že ich raz vyleziem. Bola to otázka času, každoročne som v tomto údolí naberal nové skúsenosti a vytváral som si stále reálnejší obraz. Ale čas nie je v tomto prípade večný, globálne otepľovanie a letné nebezpečné heatwaves spôsobujú skalné zosuvy v celom masíve a naše slovenské porekadlo „neboj sa, veď tie hory tu budú aj budúci rok“ tu stráca význam. Veľa stien a štítov je v dnešnej dobe až príliš nebezpečných a lezenie po nich sa stáva časovanou bombou. Tento rok som prišiel pod Mont Blanc s Adamom, silným a správnym chalanom, ktorému netrebalo veľa aby sa nechal zmotať magickým čarom tejto hory. V rámci nie najstabilnejšieho počasia sa nám podarilo celkom dobre rozliezť na ihlách a obaja sme cítili, že sme dobre zohraní a pomerne silní na to aby sme sa do toho pustili. Samozrejme som išiel ešte po nejaké tie rady do Maison de la Montagne, kde sa na mňa, ako každý rok, pozerali ako na blázna a zhrnuli to jednou vetou – „príliš nebezpečné“. No čo už, ideme sa teda na parkáč pobaliť, zajtra sa nám začína to pravé alpské dobrodružstvo ...
Ráno sa neženieme, dnes sa nám treba dostať iba pod stenu a sprievodca to píše okolo 2,5-3h (realita okolo 3,5-4h). Staré rebríky sú zrušené a nahradené hangom, kde si treba vyliezť zopár dĺžok do IV. Tie valcujeme súbežne v topánkach, ale teda príjemné lezenie to moc nebolo. Nad skalným hangom nastupujeme na chodník vedúci pod Flammes de Pierre a márne hľadáme odbočku pod západnú stenu. Nakoniec volíme chodník v štýle „kadiaľ nás to proste pustí“ a celkom dobre sa dostávame cez čučoriedkové polia až pod skalné morény plaziace sa z pod stien Dru. Tu prechádzame mesačnou krajinou, zvyškami Bonattiho piliera a iných ciest, ktoré už viac neexistujú. Obaja intuitívne a nezávisle hľadáme v suti skál nejakú tu skobu od Bonattiho, nikdy nevieš... Tesne pod stenou leží skalný hrb posiaty celou plejádou bivakovacích políc ale aj „skalných domčekov“. Snažíme sa dostať čo najbližšie ku stene a tak si zakladáme bivak tesne pod vrcholom tohto hrbu, čo so sebou prináša aj celkom nepríjemný pocit, že sme sa už dostali do dostrelovej zóny steny.
Je naozaj smutné vidieť stopy človeka aj tu, na tak odľahlom mieste. Smutné je v tomto prípade slabé slovo, všade okolo nás je odpad – plechovky, plastové fľaše, zvyšky karimatiek a pod.. Práve alpinisti sú tí, ktorí môžu reálne vnímať problémy globálneho otepľovania či vytvárania odpadu a aj tak sa ľudstvo nevie poučiť? Alebo je to len zle pochopená filozofia light&fast, proste nechať odpad za sebou aby ma neťažil v batohu? No nech je to už akokoľvek, my si svoj odpad z „chutných“ travellunchov berieme pekne so sebou hore... Podvečerné vegetenie prerušuje iba zvuk lokálnych messerschmittov, ktoré padajú zo steny priamo až na snehové pole poblíž nášho bivaku. Západ slnka zalieva tú obrovskú stenu nad nami do červených plameňov a ukľudňuje naše mysle. Zajtra by mohlo byť dobré počasie, zajtra by nás mohla stena bezpečne pustiť až na vrchol....
Je 3:30 a Adam púšťa k skromným raňajkám hudbu z mobilu, ktorá zvýrazňuje už tak silnú atmosféru. Okolo 4:15 sa už naväzujem na jedno skrátené lano a začíname liezť súbežne, okolo nás vládne ešte stále hustá tma. Začíname si odkrajovať prvé porcie z tejto alpskej megadardy. Prvých cca 6-7 dĺžok je miestami vynitovaných, takže je orientácia celkom jednoduchá, no lezenie s batohmi do obťiažnosti 5c je celkom dobrodružné, hlavne keď cvakám/zakladám istenia každých cca. 10m, a tak som stále v „no-fall“ zóne. Spodné platne preliezame ešte po tme a za necelé dve hodiny máme za sebou cca 350m lezenia a nad nami legendárny kút, prvú 6b-čkovú dĺžku. Pokračujem vo vedení a naliezam do perfektných sokolíkov v parádnej a čistej skale. Fenomenálne! Ďalšie dĺžky okolo 6a v kombinácií s batohom na chrbte preverujú moju psychiku a vytrvalosť. Skala je naozaj strmá a o každú jednu dĺžku treba bojovať. Pod obrovským kútom sa meníme vo vedení a Adam ukrajuje z ďalších parádnych lezeckých dĺžok. Markantný kút je miestami celkom rozbitý, a tak si Adam užije to pravé lezenie po „vajíčkových škrupinkách“. Celá táto oblasť medzi kútom a jammed blockom predstavuje trocha dobrodružnejšie lezenie, na ktoré je najlepší recept - čistá hlava. Za kútom pokračujem opäť ja a preliezam posledné dĺžky v naozaj rozlámanej skale (strmé lezenie po cca 5 metrových voľných blokoch), ktoré nás vyvedú na jammed block – obrovskú policu pod 90m kútom.
Je jedna hodina a my si dávame prvú prestávku, hltáme vodu a tyčinky a pozeráme sa na legendárny 90m kút. Ide nám to skvele, čas máme super a začíname veriť, že dnes vylezieme až na vrchol. Ja si dávam pauzu a vedenie teraz prenechávam majstrovi Adamovi z Manína. Kút je rozdelený na jednu IV+ dĺžku a dve štipľavé 25m dĺžky za 6c. Pozorujem Adama ako v tom celkom bojuje a nechápem ako to mohol Christophe Profit celé vysólovať. Dĺžky sú celkom vytrvalostné a pokiaľ človek nemá dostatočne nazvárané na sokoloch, tak v týchto „kondoroch“ aj vykape. Je to čistá čerešnička na torte po toľkých metroch lezenia! No na čerešničke na torte zvykne bývať ešte posýpka – a tou skutočnou bodkou za celou, dnes-existujúcou, Amerikou je posledný A1 traverz do napojenia na severnú hranu. Opäť sa chytám vedenia. Hore vidíme staré hákovacie „skoby“ ale ani za pána sa k ním dostať. Nado mnou je čistá a zalomená platňa tak za 6a/b, cez ktorú márne hľadám cestu. Nakoniec naberám odvahu a preliezam naozaj nepríjemnú platňu a na ceste k prvému nitu z traverzu zakladám iba provizórne istenia, ktoré by pád rozhodne neudržali. Traverz je naozajstné žúžo, istenia vypovedali svoju službu už pradávno a dnes majú skôr odstrašujúci ako užitočný charakter. Opatrne sadám do 3-4mm hrdzavých driekov, na ktorých sú nejakým, mne neznámym patentom uchytené ešte viac hrdzavé a polámané karabíny, no zážitok... Ale to staré železo nás nejakých spôsobom udržalo a my sa ocitáme na bivakovej polici na severnej hrane Petit Dru. Vyliezli sme Ameriku!
Veľa tímov, ktorí skúšajú preliezť Ameriku končia buď to na jammed blocku, alebo si ešte prelezú 90m kút a potom zlaňujú celou stenou dole na nástup. Pre nás bola jediná možnosť doliezť až na samotný vrchol. Po krátkej prestávke sa napájame na klasiku Allain - Leininger a pokračujeme severnou hranou. To sme si ešte mysleli, ako rýchlo tých posledných 10 dĺžok vybáchame, ale pekne sme tu dostali po prstoch! Adam chytá krízu, a tak to ostáva na mne, lezieme súbežne. Cesta je tu veľmi rozsypaná, mokrá a neprehľadná, skoby sa nachádzajú viac menej všade, čiže sme si tu povytvárali kadejaké lezecké variácie. Obrovský rozdiel, toto a pôvabná, kompaktná Amerika. No čistý grc, už to len nejako v zdraví doliezť. Pri západne slnka už vidím Madonu na vrchole, tento pohľad ma nabíja novou energiou. Posledné metre doliezame po tme, ale s úžasným pocitom v srdci. Je cca 10 hodín večer a my sme na vrchole! Dnes ráno sme začali a teraz, po cca 17 hodinách lezenia stojíme na vrchole, pre mňa najmagickejšej veže v celom masíve. Počasie bolo perfektné, stena nás uvítala a bola k nám prívetivá, naše spoločné lezenie bolo super a obaja sme si to dočista užili. Som rád, že som tu práve s Adamom, je to super parťák a silný lezec a v tejto zostave nám všetko vyšlo tak ako sme si to predstavovali. No a teraz náš čaká už iba zlízať smotanu – zaliezť do spacákov a kochať sa dokonalou nočnou oblohou a okolitými horskými scenériami, v ktorých sa skrývajú naše ďalšie ciele a sny :)
American Direct alebo „Americká diretka“ bola prvý krát vylezená yosemitskými lezcami Royalom Robbinsom a Garym Hemmingom počas jednej z ich prvých návštev masívu v lete roku 1962 (24-26.7.1962). Royal Robbins si túto stenu naozaj obľúbil, o 3 roky sa opäť vracia a spolu s Johnon Harlinom prelieza ešte priamejšiu líniu American Direttissima, hodnotenú ako ED3. Americká diretka si drží aj slovenské prvenstvo a to prvý zimný prelez, vytvorený A. Belicom a I. Kollerom 28.2.-5.3.1975. Masívne skalné zosuvy medzi rokmi 1997 a 2011 vymazali polovicu lezeckej mapy celej steny a eliminovali tak širokú paletu lezenia na viac menej - tri cesty. Ani naša diretka už nie je kompletná a od kyvadlovej dĺžky sa už viac nelezie (aj keď pokusy tam boli). Pokusy boli dokonca aj v obrovskom výlome! Každopádne, kvalita skaly v tejto stene je perfektná, skala je čistá a kompaktná a ponúka super lezenie.
Naša ligh&fast výbava:
Batoh + spacák 0,9kg + 1/2 decathlon karimatky 4mm + ľahká goráčka + polartecová vesta + 2ks lyofilizované jedlo + sušené mäso + 6ks tyčinky + 2l vody + BCAA/MG/IONT + hygienické vreckovky + mačky + čakan + mobil + 1 MSR Windburner a 100g plynu na tím
2x60m laná + 10 expresiek + set čokov + mikrofriendy a friendy po modrého, po zeleného zdvojené + ballnuty + slučky + rollnrock/ropeman/tibloc
Za podporu ďakujem
FOTOALBUM: TU
VIDEO: ČOSKORO
Zaujímavé a užitočné odkazy: