ALA ARCHA
CHASING THE BIG LINES, ALEBO AJ TERAPIA CHLADOM
Február 2022
A už je to tu. S Adamom sa vyberáme do našej prvej zimnej exotickej destinácie. Hľadáčik padol na horskú oblasť ALA ARCHA ležiacu v severom Tian Schane, kde si chodia merať sily hlavne ruské mašiny a podobne orientované nátury zo strednej Ázie. Rozložité horské pásmo leží približne 50km južne od Bishkeku, hlavného mesta Kyrgyzstanu.
Famózne a naozaj divoké steny rastúce cez 1000m ponad studené doliny, ako aj dychberúce scenérie horských masívov všade navôkol robia z tohto miesta nepísané zimné Chamonix strednej Ázie. Len tá lokálna "infraštruktúra" a spôsob fungovania je tu celkom odlišný - o dosť tvrdší a náročnejší. Nič tu nie je zadarmo, hory sú nebezpečné a zima prenikajúca až do morku kosti sa nám stáva každodennou súčasťou. Podmienky tu kulminujú ako asi všade, ale v rámci geografických pomerov tu býva Január a Február celkom stabilný. My sme tu vychytali naozaj suché a studené obdobie. V stenách chýba tohtoročný firn a aj ľadov je pomenej. No skutočnou čerešničkou na torte a hlavným udavačom pravidiel je tu zima. Teploty sa tu permanentne pohybujú medzi -20°C až -30°C a pocitovky na vrcholoch presahujú magickú hranicu -40°C. Nie sme moc zvyknutí liezť v takýchto teplotách a predstava bivaku v stene, či vôbec nejakého náročného mixového lezenia nás celkom desí. V žilách nám zatiaľ neprúdi "ruská kref", takže naše prvotné veľké plány meníme a prispôsobujeme sa hre, ktorú tu s nami títo ľadoví obri rozohrali...
S veľkým rešpektom pozeráme na lokálnych horolezcov, ktorí sa v tomto ľadovom pekle cítia ako doma a v najväčších zimách a nie najlepšom počasí naliezajú na ťažko do veľkých stien. Takéto zážitky a skúsenosti mi stále rozširujú môj pohľad a chápanie tohto veľkého dobrodružstva, čím alpinizmus rozhodne je. Nezávisle od toho či tu niečo vylezieme alebo nie, je to pre nás oboch veľký zážitok a skúsenosť. Pevne verím, že motto: "no, stále sa máme čo učiť" ma bude po mojich cestách navždy sprevádzať.
V Bishkeku sa dlho nezdržujeme a dopĺňame čo treba. Lokálnu kuchyňu zatiaľ neskúšame, to aby sme nemali hneď na nástupe črevné peripetie. Pochmúrne mesto dýcha farbami funkcionalistickej šedi z dôb nie tak dávno minulých. Do toho tá zima, sneh a všadeprítomná hmla zmiešaná s príchuťou smogu dodávajú tomuto miestu zvláštnu, ale nie neznámu atmosféru. V hlave mi stále lietajú príbehy Slovákov a Čechov, ktorí tu prišli budovať nový svet, plní komunistických ideálov. No ale dosť už pohodlia, vyráža sa smer studené gury. Hneď ďalší deň nás taxík vyváža do ústia doliny Ak Sai, z ktorej začína naša hlavná tortúra a posledná skladačka etapy s názvom " Slovensko - Base Camp Ratsek". A že to bola tortúra, batohy boli napraskané a obvešané ako indické lokálne vlaky. A aké veľké sa zdali, také boli aj ťažké. S naším bývaním, jedlom a lezením na najbližšie dva týždne na chrbte sme začali slimačím tempom ukrajovať z circa 7km dlhej trasy s prevýšením 1200m. Ale všetko ma svoj koniec a nebolo tomu inak ani tu, pomerne rýchlo sme sa prepli do zotrvačného módu a za asi 4 hodiny zhadzujeme naše okovy a užívame si posledné lúče slnka, ktoré ešte olizujú steny studenej kamennej chaty.
O RATZEKOVEJ CHATE sme pred príchodom vedeli len veľmi málo. Neexistuje oficiálna stránka, kontakty ani rezervačný systém. Adam nakoniec našiel nejaký mail, cez ktorý sme si urobili "rezerváciu", no realita bola samozrejme iná. Realita sa líšia aj v iných veciach, napr. v našej mylnej predstave, že ideme na chatu. Adam vytvoril z informácií, ktoré ešte doma nazbieral jednoduchý opis: "to bude taká menšia Terynka". S touto informáciou sme sa nachystali, pobalili a vyrazili v ústrety omylu, ktorý nás tu hore čakal. Táto studená skalná hradba ukrytá v tieni ľadovcovej morény vo výške 3300 m.n.m. má s Terynkou len málo spoločného. No pre lokálnych lezcov je to ostrov pohodlia a odpočinku, taký tunajší ekvivalent nášho ponímania horského komfortu. A tu sa láme aj obraz o západných a povedzme "rusáckych" horolezoch. Či možno lepšie povedané alpinistoch východného bloku, ktorých fyzická a aj mentálna odolnosť na studených a vysokých horách sa stala legendárnou.
Rád by som lepšie opísal toto miesto. Chatka je postavená z betónu a kameňa a jedinou izolačnou vrstvou je tabuľa drevotriesky nabitá z vnútornej strany. Vzorec je apropo jednoduchý: keď je vonku - 20°C, tak je vo vnútri - 20°C. Náš chatový outfit je prostý - nosíme všetko teplé čo sme si priniesli a na nohách nesmú chýbať duplexy. Každá izba má nejaké to okno, palandy, stolík a malé plynové kachle obhádzané kamením, ktoré vám chatár za príplatok (15E/3hod) zapáli. Tie biedačenky ale veľa vody nenamútia a tých pár stupňov k dobru, ako rýchlo prídu tak aj odídu. Za celý výjazd sme ich využili iba 2 krát počas rest day-ov, a to hlavne na sušenie mokrého oblečenia.
Naša izba je z týchto troch rozhodne najhoršia - je najchladnejšia a najtmavšia (aj cez deň tu svietime čelovkami). Izbu nad nami od tej našej oddeľuje iba zopár starých dosiek, naukladaných na prehnitých trámoch, čo z hľadiska izolácie, či zvukovej alebo tepelnej, za veľa nestojí. Najhoršie sú tie dupoty veľkých topánok a čudesné zvuky, ktoré sa nám tu nonstop z hora prenášajú. Sme tu uväznení vo veľkom drevenom rapkáči. V konečnom dôsledku máme aspoň tú výhodu, že nikto sem nechce ísť a sme tu sami. Ale sťažovať sa isto nechceme, nie sú to tu žiadne gulagy. Komfort je len nastavenie mysle a my si to tu veru že užívame. Veľké plus chaty je jej elektrifikácia solárnymi panelmi. Každý večer, po slnečnom dni sa nám tu rozsvietia svetlá, môžeme dobíjať baterky a púšťať si hudbu z nášho repráku. Samozrejme máme so sebou aj solárnu nabíjačku, ktorá dokonale vykrýva hluché obdobia, a bez ktorej by sme tu boli celkom nahraní. No ale aj tak, nabíjanie v takejto zime je veľmi pomalé a často sa stáva, že chlad získava prevahu nad napájacím zdrojom. A voda? Tú si, ako sa patrí, topíme zo snehu.
Okrem troch izieb je tu ešte "bar", kde sa dá podľa dostupných informácií najesť a zohriať. Príjemná a jednoduchá miestnosť naplnená historickými fotkami horolezcov a okolitej horskej krásy. Na poličke, nad jediným stolom sa nachádza slovenská a česká horolezecká literatúra, dokonca aj Puškášov sprievodca pre Vysoké Tatry - diel IV (Takže knihy hore nosiť netreba). Pokiaľ chatár oživí starú zlátaninu hrdzavého železa a rôznych tmelov, čo kedysi volali kachle, bar sa naplní príjemným vlažným teplom (tak do 10°C) a pomedzi medzery a diery tohto zaslúžilého bojovníka za teplo sa priestorom tiahne jemný závan toho čo práve páli. Ta vôňa dreva a uhlia je super a dokonale vystihuje toto miesto. No bar je väčšinu času zatvorený a z menučka sa ponúka iba čaj a alkohol. Chatár tu hrá akúsi rolu fantóma - raz je tu, inokedy ho nevídať celý deň. A ani prítomnosť chatára nezaručuje, že bude bar otvorený. Je to celé postavené na náhode a konštalácií nám neznámych faktorov.
V okolí chaty sa nachádza ešte zopár malých plechových barabizní - mikro chatiek patriacich ruským horským vodcom alebo horo-klubom, nejaké tie 1st class latríny, umiestnené rozumne na druhej strane morény a v neposlednom rade, na svahu vzdialenom asi 500m od chaty aj miesto kde máme mobilný signál. Na moje počudovanie je tu kopa lezcov, mimo iného aj zopár naozaj zvučných ruských mien. Niektorí prišli len na par dní, iní si to tu prišli užiť na dlhšie, ako my. Ľudia sú tu veľmi milí a srdeční, no v ich správaní a celkovom výraze sa jemne zrkadlí odraz ťažkého života, ktorý tu vedú. Hoci máme drobné jazykové bariéry, veľmi rýchlo sa tu socializujeme a nadväzujeme horské kamarátstva (teda až na fantóma chaty, s ktorým je komunikácia stelesnené utrpenie). Hneď prvý večer sme dostali pozvanie na čaj do jednej z mikro chatiek, kde sme okrem čaju a cenných rozhovorov aj čo to popili, to aby sa nám ráno lepšie šlapalo do steny... :)
PEAK BAICHICHIKEY 4515 m.n.m.
ILUSHENKO - 4B, WI4, 600m/1200m
11.2.2022
Využívame dobre počasie a hneď prvý deň vyrážame na "rozlezovku" na 4515m vysoký Peak Baichichikey (čo v preklade znamená Pik Púpavy). Včerajší výstup do 3300 m.n.m. a večernú alko-zoznamovačku s lokálnymi trocha cítime. Teploty klesajú na -25°C a ranný nástup nám dáva celkom zabrať. Prvé dĺžky nás okamžite uvádzajú do reality. Zima a krehký ľad, to je to, čo nás tu dnes čaká. Bojujeme aj v ľahkých úsekoch, ľad sa štiepe a celkom sa narobíme kým čakan západne na správne miesto. Ani výška ešte nie je úplne vstrebaná do krvi. Keď konečne doliezame na vrchol cesty, sme celkom dorobení, ale spokojní, že sme to dnes prežili. V žľabe išlo doslova o život. Hneď prvý deň sme dostali pekne po prstoch, aspoň sme rýchlo zistili, aká sa tu tvrdí muzika.
PEAK 4300 (MASIV PIKU KORONA) 4300 m.n.m.
SELIVERSTOV - 5Az, WI4+, 600m/1000m
13.2.2022
Naša druhá výprava opäť nezačína ideálne. Celú noc sme obaja ani oka nezažmúrili. V tom nepríjemnom celonočnom prehadzovaní a bezcieľnom čakaní, ani neviem, či je budík spásou alebo pohromou. O pol piatej ráno nám predsa len prerušuje naše tupé, sovie pohľady do okolitej tmy. Obaja si v duchu hovoríme, že je to pekne na figu, ale vízia parádneho lezenia premáha aj tieto patálie. Nejaké tie raňajky, topenie snehu do termosiek a hurá do doliny. Nakoniec sa nám ide perfektne a ešte za šera sa dostávame pod markantné rameno Piku Korony. Nad nami sa už začína ukazovať jedna z mála pretečených línií v masíve - Seliverstov. Naliezame. Ako inak, pri príjemných -20°C. Prvé dĺžky sú strašné. Lezieme nepríjemným ľadovým poľom, ktoré mi pripomína skôr stenový ľadovec, či až čierny ľad. Ani, ako britva, nabrúsené hroty sa nechcú do tohto svinstva zaťať a čakany sa nám často odrážajú s podobnou razanciou, akú sme im na začiatku udelili. Aby toho nebolo málo, ľad je prešpikovaný kamienkami a takmer každý pokus o zavŕtanie šróby skončí nepríjemným zvukom stretu ostria s kryogénnou žulou. Posledný, exitový (ľadovo kamenný) kuloár a dostávame sa do masívneho ľadového rigola, kde sa podmienky výrazne zlepšujú a lezenie začína byť eňo-ňuňo. Čakany vŕzgajú, lýtka horia. Paráda. Po asi 200m sa rigol zužuje a ja naliezam do kľúčovej dĺžky, pomerne strmej a miestami len 40cm širokej ľadovej nitky. Ľadové podmienky sa s výškou zlepšujú, posledné dĺžky lezieme za vŕzgania čakanov, no i s pekne rozmlátenými nohami. Na vrchole nás čaká slnko a jeho blahodárne teplo. Veni Vidi Vici, pre dnes máme postarané. Môžeme buď to zlanovať do studeného severu alebo zostúpiť južnými svahmi do druhej doliny a trocha poobzerať ďalšie divoké steny. Voľba je asi jasná :)
Po dlhšom reste nám opäť prichádza okno slnečného počasia. Bohužiaľ so sebou prináša aj výrazne ochladenie. Treba počítať s lezením pri teplotách okolo -30°C a pocitovke na vrcholoch presahujúcu -40°C. Máme ambiciózny plán, preliezť dve veľké steny v rámci jednej túry. Divoké bivaky v stenách radšej neplánujeme, spať by sme mali v malých bivakových búdach umiestnených v závere dolín. Náš projekt sa mi veľmi páči - našli sme si perfektné línie, na zimu som si už zvykol a celý tento link-up je pre mňa dôležitou skúsenosťou. No pre Adama to tu je o čosi väčší boj. Jeho problém s permanentným chladom a preťaženým chrbtom nás od začiatku necháva na vážkach. Volíme teda dlhšie resty a línie, ktoré sme schopní vyliezť za jeden deň. V prvý deň prichádzajúcej periódy dobrého počasia sa presúvame na bivak Nauka, ležiaci pod 800m stenou Piku Korony. Teploty začínajú klesať a noc trávime pri -30°C. V rannom rozhovore už cítim, že nie je všetko v poriadku. Nesnažím sa ho už radšej prehovárať a posledné slovo nechávam na ňom. A teda - ide sa domov. Jedna vec je si tu merať sily, druhá je prísť o zdravie. Verím, že by sme tu obaja chceli ešte čo to poliezť, ale kamarátovo zdravie za to nestojí. Na druhej strane som rád za všetko, čo sme tu za ten krátky čas zažili. Bolo tu fakt super a je sa veru po čo vracať! Na revanš som si za skorší odchod vypýtal rezeň XXL a týždeň v Chamonix, tak pevne verím, že sa čoskoro opäť naviažeme na jedno lano :).
Bolo vážne super!
Veľmi pekne ďakujem za podporu, bez ktorej by sa takéto projekty len ťažko realizovali.
ECOPRODUKT - buď pripojený, vždy a všade!
Na záver, ak by niekoho zaujímal príbeh Slovákov a Čechov, ktorí v prvej polovici 20 storočia odišli do Kyrgystanu budovať novy svet, vrelo odporúčam knižku napísanú z ruky môjho kamaráta Lukáša Onderčánina – Utópia v Leninovej záhrade.