Denali - The Big Slovak Dream
Máj/Jún 2022
Je začiatok decembra a ja konečne nachádzam trocha voľna, aby som, teraz už - zaspomínal na divoké aljašské leto a napísal zopár riadkov. Po hektickom návrate zo štátov prepletenom nedoliečeným kovidom a opätovnou snahou „stihnúť všetko, čo som si zaumienil“, som trocha stratil motiváciu písať, no zážitky, ktoré tam vznikli, ostávajú stále silné a našli si svoje pevné miesto v mojom horolezeckom a aj osobnom živote. Slovak Direct - tých 40 hodín v stene, je jedným z mojich najsilnejších zážitkov vôbec, no je to tiež vyvrcholením niečoho, čo ma hnalo vpred posledných 6 rokov a čo výrazne ovplyvnilo to, kto som. Nechcem tu teda veľmi písať o „výkonoch“. Čo to sa už napísalo aj povedalo, takže predpokladám, že viacerí, čo čítajú tieto riadky, poznajú aj koniec príbehu...
Aljaška je úžasná krajina. Neuveriteľný kus našej planéty, priam stvorený pre horolezcov, milovníkov drsnej a divokej prírody a dobrodruhov toho najťažšieho kalibru! Že vraj nie je dobré upadať hlboko do svojich snov, lebo potom môže byť konfrontácia reality bolestivá a plná sklamaní. Tu to rozhodne neplatí. Aljaška absolútne presiahla všetky moje najdivokejšie sny a očakávania a úplne ma opantala. A to že som o nej sníval už nejaký ten piatok. V posledných rokoch sa mi stala mojou imaginárnou Polárkou, vnútorným kompasom a zdrojom príbehov, ktorými som si krátil nekonečné nástupy dolinami či prečkávanie dlhých a studených bivakov. Aljašské horské pásmo pre mňa predstavovalo a stále neprestalo predstavovať dokonalé ihrisko. Vysoké hory zasadené do kráľovstva večného ľadu, odľahlé a spútané divokým počasím. Z vrcholov aljašských titanov spadajú hlboko do ľadovcových jazykov obrie steny, a v nich jedna dokonalá línia vedľa druhej. Denali, Foraker, Hunter... Kde sa pozriem, tam mi mrzne pohľad. Je to taký horolezecký Red-Light District, len s tým rozdielom, že kopa sympatických príležitostí, ktoré sa tu na mňa usmievajú, sú ešte stále panenské J. Ale zážitky si každý vytvára tie svoje, nemá zmysel sa tu viac expresívne rozpisovať. Niektoré veci treba iba zažiť. Ja osobne dúfam, že tam ešte niekedy zablúdim.
Posledné hodiny letu do Anchorage sme sa len s údivom pozerali na nekonečnú sieť horských hrebeňov a ľadovcových pláni pod nami. Kam len oko dohliadlo, všade ležala zvráskavená tvár „nového“ kontinentu. Ďaleko na západe sa ale pred nami týčil obor, ktorý výrazne prevyšoval všetky horstvá okolo seba. Masívna kopa skál a ľadu sa derie až neuveriteľných 5500m nad úroveň okolitých plání. Asi aj preto mu domorodí indiáni dali meno „Ten Vysoký“ – Denali. Táto dominanta je právoplatným kráľom Aljašky a držiteľom mnohých extrémov. S jeho nadmorskou výškou 6190 m.n.m. je najvyšším vrcholom Severnej Ameriky, najsevernejšou 6000-kou, ako aj najsevernejším z vrcholov Seven-Summits. Celkové prevýšenie medzi základňou kopca a samotným vrcholom je väčšie ako na Mount Evereste. So svojou topografickou prominenciou a izoláciou je tretím najvyšším ako aj najviac izolovaným vrcholom sveta.
Je to taktiež jedna z najchladnejších hôr. V zime tu panuje krutá polárna noc a teploty klesajú až na šialených -73°C. Najprívetivejšie počasie pre hocijakú živú bytosť je začiatkom leta, no aj vtedy sa treba pripraviť na teploty okolo -30°C až -50°C. Keď sa do tohto drinku primiešajú ešte silné vetriská, ktoré na hore panujú, môže sa pocitová teplota dostať na hraničné čísla prežitia. Denali je držiteľom rekordu pre najchladnejšiu pocitovku nameranú v Severnej Amerike, a to −83.4 °C. No ani to neodradilo prvých dobrodruhov v pokusoch o dosiahnutie vrcholu. Tam sa postavila noha človeka prvý krát už v roku 1913! Úprimne si to ani neviem predstaviť, od logistiky, cez výbavu, cez všetko. Už tam som sa nad tým pozastavoval a udivuje ma to aj teraz. Opäť vzdávam veľký rešpekt pre dobrodruhov minulého storočia. Jednoduchý výstup na vrchol neexistuje. Každá trasa, hoci nepokrýva vysoké technické obťiažnosti, niečo stojí. Nekonečné hrebene a ostrohy ale aj rozsiahle ľadovcové údolia plné bezodných trhlín. Všetko je tu veľké a divoké a človek je tu priamo vystavený náladám hory a vrtochom počasia, odkázaný sám na seba.
Denali si za posledné storočia vystriedalo viacero mien. Azda najznámejším bol formálny názov Mount McKinley, ktorý je pre mňa bohužiaľ iba posmeškom a mementom politických manierov. Tento názov vnikol v roku 1896, kedy bol vrchol premenovaný v rámci politickej kampane pre vtedajšieho prezidentského kandidáta Williama McKinleyho. Spojené štáty americké následne, v roku 1917 formálne uznali názov Mount McKinley. Neskôr, po druhej svetovej vojne sa k politickému názvu hory pridalo ešte premenovanie severného a južného vrcholu ako vrcholy Winstona Churchilla. Politickým nálepkám bolo koniec až v roku 2015, kedy sa ku hore opäť vrátil názov Denali, názov pôvodných obyvateľov Koyukonov.
Po prílete do Anchorage sa stretávame s Mišom a Sisou, ktorí tu už nejakú dobu cestujú v ich mobilnom príbytku – Forde F150 a tým dopĺňame zvyšok partie. V meste sa zbytočne dlho nezdržujeme a v plnej sile vyrážame na sever, do malého mestečka Talkeetna, ktoré je východiskovým bodom pre všetky expedície v národnom parku. Realita našich plánov, ktoré sa začali formovať počas Silvestra na Brnčalke, začína naberať svoju hmotnú a skutočnú podstatu. Naša výprava sa pomaly ale isto blíži pod Denali. Expedície na Aljaške sa v mnohom líšia od iných expedícií, od poplatkov cez byrokratické povinnosti až po samotný výstup. Neexistuje tu permit, platí sa iba vstup do národného parku a poplatok za žiadosť o schválenie výstupu. Tá je ale kľúčovým hráčom celej expedície a nie každá výprava ju dostane. A ani schválenie žiadosti nie je definitívne, dokonca aj po samotnom príchode do Talkeetny vás ešte miestni ragneri môžu otočiť domov. Bezpečnosť a ochrana prírody je tu na prvom mieste. Národný park má limitovaný počet návštevníkov na sezónu a toto číslo zbytočne nenafukuje. Pokiaľ sa teda dostanete prvým kolom, čaká vás školenie s miestnymi rangermi o bezpečnosti a ochrane prírody. Super myšlienka a prístup ako ku horolezcom, tak aj ku prírode. Vysvetlili nám všetko čo bolo treba a aj čosi naviac. Okrem klasických expedičných záležitostí nám rangeri detailne vysvetlili aj vykonávanie potreby do zelených kýbľov, ktoré si budeme ťahať hore-dole počas celého pobytu v parku, či manažment „záchrany a komunikácie“.
Talkeetnu tvorí pár prašných ulíc, nejaké tie obchody s miestnymi výrobkami a suvenírmi a kopa fajných podnikov. Na perifériách mesta vyrástlo zopár letísk s veľkými drevenicami ako hlavnými terminálmi. Po rannom školení na ragnerskej stanici sa presúvame do Talkeetna Air Taxi – malého letiska, ktoré je naším posledným krokom ku skutočnému začiatku expedície. Let z Talkeetny na Kahiltna International Airport – a.k.a. kus ľadovca na hranici národného parku, bol jedným z top zážitkov celej expedície. Úžasný a turbulentný let malým lietadlom ponad divoké kopce nám všetkým zobral dych. Ešte sme úplne nestihli vstrebať všetky zážitky z letu a už nám okamžite začala robota s vykladaním materiálu z lietadla a zakladaním prvého tábora. Je tesne pred polnocou, keď končí náš prvý deň, pozeráme sa všade navôkol na obrovské steny a dýchame čistý a studený horský vzduch. Sme tu.
Všetko je tu omnoho väčšie, divokejšie a náročnejšie ako u nás doma. Museli sme sa tu adaptovať na lokálne maniere a naučiť sa fungovať v takomto prostredí. Samozrejme nám to nešlo hneď od ruky a zopár školáckych chybičiek sa našlo. Aljaška je skutočná divočina a na hocijakú podporu sme tu mohli zabudnúť. Všetci, aj tí najviac ostrieľaní harcovníci, sme sa tu museli učiť pravidlá aljašského gambitu. Lekciou číslo 1 boli rozhodne sánky, taká naša malá/veľká kotva a zdroj občasných výbuchov hnevu a krátkodobej frustrácie. Presuny medzi tábormi boli nekonečné, no s týmito príveskami sa niekedy zdali až neznesiteľné. Ja a Robo sme mali extrémne šťastie na pretáčanie sánok. Ďalšou pikantnou skúsenosťou bol prenosný kýbeľ CMC. Keďže ochrana národného parku je tu na vysokej úrovni, všetko tuhé čo z nás vychádza ide rovno do cestovných kýbľov, ktoré potom ťaháme so sebou hore-dole po kopci, na sánkach alebo na batohoch. Držali sme sa pravidla - jeden kýbeľ vládne všetkým. Ideálny spoločník na lámanie ľadov a prehlbovanie intímneho spolunažívania na kopci. Ale ako sa hovorí - zvyk je oceľová košeľa.
Po príchode do nášho BC ležiaceho pod Kahiltna Peak zisťujeme, že naše časové odhady presunov sú len optimistické vízie a reálny čas je potrebné vynásobiť dvomi. Postup so všetkým je pomalý a boľavý. Manažment pomeru váhy v sánkach vs. v batohu nemáme ešte stále doladený. V našom BC našťastie zakopávame do snehovej hrobky asi polovicu vecí a vyššie už pokračujeme v „ľahšom móde“. Držíme sa metodiky „climb high and sleep low“ a tak si každý deň vynášame tzv. „cashky“ na polcestu do ďalšieho tábora. Tým zlepšujeme proces aklimatizácie a zároveň si rozdeľujeme ťažký náklad na viac dní. Presuny do ďalších táborov začínajú vždy neskoro. Kým pobalíme celý tábor, pripravíme raňajky a vyrazíme, je často už obed. Do ďalších táborov potom prichádzame neskoro podvečer, vtedy začína štandardná a úmorná robota. Treba vybrať miesto na stan, vykopať plošiny, napíliť a osadiť kvádre na veterné steny a vyrobiť toaletu. Nachádzame sa však blízko severného polárneho kruhu, a tak máme svetlo po celých 24hodín. Noci sú v týchto končinách krátke, ale tvrdé. Akonáhle zalezie slnko za horizont, teplota prudko klesá hlboko pod bod mrazu. K slovu prichádza manažment chladu.
Rozhodli sme sa aklimatizovať výstupom cez West Buttress a v rámci jedného záťahu rovno vystúpiť aj na vrchol Denali. Kopec nemá oficiálnu normálku, no táto trasa je najbezpečnejšou a najčastejšie využívanou výstupovou trasou. Výstup vedie rozložitým a nekonečným západným ramenom, teda hlavne jeho ľadovcami a ľadovými stenami. Všade je tu náramne čisto, cítim sa tu ako jeden z pionierov svojej doby. Nikde nie je odpad ani iné známky ľudskej činnosti. Sme tu na začiatku sezóny a tak je na kopci aj pomerne málo ľudí. Je to krásny pocit, ktorý sa v dnešnej dobe už tak ľahko nedá nájsť. Výhľady sú fenomenálne, všade navôkol nám cestu ohraničujú belavé ľadovcové steny a veže, ale aj obrovské trhliny. V pozadí sa týči impozantný Foraker. Z C3 do C4 treba preliezť asi 300m ľadovú stenu, ktorá v tomto čase ešte nebola zafixovaná. Od rangerov berieme laná a potrebný materiál a v rámci našej aklimatizácie preisťujeme v absolútnej fujavici tento najťažší úsek výstupu. V C4, alebo aj High Campe je len pár stanov, sme tu viac menej sami a užívame si pomerne dobré počasie. Teploty v noci klesajú iba ku -30°C, len vietor naberá na sile. Vrcholový push sa ide celkom po hrebeni, a tak ráno zvažujeme či vyraziť alebo nie. Na obed vietor pomaly ustáva a dovoľuje nám opustiť tábor, vyrážame v neskorých poobedňajších hodinách. Vrcholový deň predstavuje krásny výstup plný panoramatických výhľadov. V zostave ja, Mišo a Sisa vystupujeme po 8mich dňoch od príletu na vrchol Denali. Deň na to sa ku nám pridali Maťo, Matej a Robo. Tu niektorí z nás nekončia, ale začínajú. To skutočné dobrodružstvo nás ešte len čaká.
Slovak Direct – pre mňa absolútny fenomén, je skutočným pokladom oblasti. Impozantná línia v gigantickej južnej stene Denali vznikla trojicou slovenských horolezcov Blažeja Adama, Tona Križa a Fera Korla na začiatku leta 1984. Chlapci sa s tým moc nebabrali a z letiska si to zamierili cez Kahiltna Glacier a East Fork rovno pod južnú stenu. Jedna čiernobiela fotka, to bolo všetko s čím sa postavili pod tohto obra. Chalanom nechýbalo ani kopec guráže a odhodlania, keď sa po 11-tich dňoch úspešne dobojovali na samotný vrchol, čím otvorili novú kapitolu extrémnych ciest na Aljaške. Cesta vedie mohutnou, takmer 2800m vysokou, na spodku skalnou a veľmi strmou stenou. Systém vysokých skalných prahov a ľadom vytečených kolmých kútov ústi pod vysutý ľadovec Big Bertha, z ktorého sa podchvíľou odtŕhajú snehové domy a s rachotom sa rúcajú do bezodnej priepasti. Nad Berthou sa cesta stáča trochu doľava a strmé ľadové žliabky prechádzajú v nekonečné mixové plochy s bezodným snehom. Slovak Direct sa dňom svojho vzniku stala najťažšou cestou na Denali a jednou z najťažších na celej Aljaške. Dlhé roky potom odolávala rôznym pokusom o prelezenie, čím dosiahla povesť lezeckého benčmarku na horách Severnej Ameriky. Cesta mala do nášho príchodu 10 prelezov a je stále veľkým magnetom aj pre dnešných lezcov, o čom hovorí aj neuveriteľný tohoročný rýchly prelez triom Jackson Marvell, Alan Rousseau a Matt Cornell. Slovenským prvovýstupcom sa podarilo preliezť celú líniu voľne, po ich výstupe sa ale podmienky v stene výrazne menili, línia sa na niektorých miestach narovnala a niektoré časti sa liezli technicky. Pokusy horolezcov o voľný prelez modernej Slovak Direct sa rozbíjali na poslednom útese – na skalnej bariére nad veľkou trojuholníkovou stenou. Rukavica bola hodená, a tak nám s Mišom ostáva „doniesť domov zlato“, ktoré tu Slováci zanechali pred skoro 40-timi rokmi.
Tábor opúšťame neskoro podvečer, nie je sa kam náhliť. Posledné dni slnko rozpaľuje ľadovcové údolia a vytvára nepríjemné vyhne. S batohmi natrieskanými do prasknutia a hlavou zaplnenou len jedným cieľom sa v tichosti a pokore lúčime s Maťom a Sisou a začíname ukrajovať z nekonečného nástupu pod stenu. Ideme na lyžiach, pre ktoré nám neskôr prídu Maťo so Sisou, za čo im patrí veľká vďaka. Ľadovec East Fork je krásny no nekonečný, nič sa tu nepribližuje. Zdá sa mi, že šlapeme stále na to istom mieste, no metre ubúdajú, musia. Niečo pred polnocou prichádzame pod stenu, už je riadna zima. Ďalší deň trávime pod stenou, pozorujeme jej vrtochy a skúmame podmienky. Noc pred výstupom bola jedna z najpokojnejších, aké som na horách zažil. Zrazu mám hlavu úplne čistú a prázdnu, pocit úplného vyrovnania. Sme tu správne.
Do steny naliezame po 6 dňoch od famózneho výkonu Američanov. Obdobie sucha a extrémneho tepla výrazne zmenili podmienky v stene. Prvá polovica cesty je celkom odtopená, čo nás výrazne spomaľuje. Lezenie je ale aj tak perfektné, prvotriedna žula nás sprevádzala od prvých metrov až po samotný vrchol. Ikonické mixové kúty a komíny sú trocha hryzavejšie a pripomínajú nám naše divoké tatranské severky. Pomerne rýchlo sa dostávame na prvé ľadovcové pole. Vyššie sa dobré podmienky udržali a lezenie je excelentné! V trojuholníkovej stene je menej ľadu ako býva, no stále nám ponúka dobrodružné lezenie a my zažívame prvý krát vôbec, aké je to liezť previsnuté ľady. Ťažké to má aj prvolezec aj druholezec, ktorý na chrbte ťahá výrazne ťažší batoh. Od rána bojujeme s nedostatkom vody, náš benzínový varič sa rozhodol štrajkovať a necháva nás na vážkach. Pod kľúčovou dĺžkou sa ho snažíme znova oživiť, no márne, po dlhej dobe sme natopili kašu sotva do malého hrnčeka. V tejto výške steny končí väčšina veľkých alpských klasík, máme za sebou viac než 1200 výškových metrov lezenia a únava pomaly prichádza. Previsnuté ľadové nitky nám pekne vyťahali ruky, no tam kde sa v alpách lezenie končí, mi len začíname a naliezame do posledného otáznika steny.
Kľúčová dĺžka je delikátne lezenie v čistej skale, ktorá doteraz nebola vylezená voľne, a ktorej sa nám podarilo urobiť prvý voľný prelez (OS). Radosť s voľného prelezu posledného veľkého problému nám opäť vrátila trocha energie do žíl. Po asi 20 hodinách lezenia sa dostávame ku Veľkej Berte, miestu kde končia posledné lezecké obtiaže cesty a začína neuveriteľný maratón po hrebeni Cassin na samotný vrchol. Tu sa začína lámať chlebík, pália nás obličky a ja začínam vidieť všetko sivé. Sme absolútne dehydratovaní, posledné dĺžky ťahám s vypätím všetkých síl a v úplnej agónii. V strmej ľadovej stene nad poslednou skalnou bariérou visíme každý len v jednej šróbe. Michal sa púšťa do opravy variča, je to naša jediná šanca ako sa dostať hore. Dole to už nejde a únik neexistuje. Nakoniec Mišo zachraňuje situáciu a z hliníkového závetria vytvára misku, nalieva do nej palivo a štartuje náš mobilný aljašský táborák, nad ktorým pracne topíme sneh. Nie je to voda, táborák vystačí tak na vytvorenie sorbetu, ktorý už trocha rozpúšťa šumáky a dodáva nám blahodárne živiny a „tekutinu“. Sme zachránení.
Posledná časť výstupu bola naozaj náročná a postup išiel cez krv a pot. Hrebeň sa javil nekonečný. Dávame si krátke ciele a posúvame sa čo 5-10m aby sme sa opäť zastavili a nabrali trocha vzduchu a síl. Po výstupe na Kahiltna Horn, ktorý je posledným vrcholom v hrebeni Cassin nám opäť mozog popúšťa štipku skutočnej energie a cesta hrebeňom na samotný vrchol je už za odmenu. Sme tu! Po 40 hodinovom boji v južnej stene Denali stojíme na vrchole, úplne unavení a dehydratovaní, ale nesmierne šťastní, že sa nám to podarilo. Je to pre mňa rozhodne to najkrajšie ale zároveň aj najťažšie čo som kedy liezol. Zostup do High Campu bol ešte komický, vyzerali sme ako dva vychodňáre vracajúci sa v sobotu nadránom zo šenku. Ja som strácal motoriku, Michal na oplátku chytal halucinácie. Trasu sme už poznali a nejako sme sa dotackali do tábora, kde nás už čakali naši kamaráti. Načasovanie bolo perfektné. Robo a Matej v ten istý deň doliezli hrebeň Cassin, kde taktiež bojovali s nedostatkom vody. Prichádzame neskoro a chcene - nechcene im búchame na stan s jedinou prosbou, dostať do tela hocijakú tekutinu. Chalani nám pripravili teplý čaj a urobili aj nejakú tú večeru. Ešte raz veľká vďaka! V tábore panuje kľudná a mrazivá noc, je asi -30°C. Ja si líham vedľa môjho stanu, ktorý si chalani vzali do Cassina a v ktorom teraz komfortne zaspávajú. Michal ešte špekuluje a rekognoskuje terén s cieľom nájsť lepšiu možnosť na spánok, no nakoniec sa ale vracia ku mne a obaja zaspávame hlbokým a zaslúženým spánkom.
Ráno nás budí teplé slnko, zostup už ide rýchlo. V C2 sa stretávame celá osádka, Maťo a Sisa nám tu vyniesli lyže a okrem nich sme dostali naozaj vrúcne a úprimné objatia. Tá radosť, ktorú sme tam zdieľali, bola skutočnou čerešničkou na torte celého nášho pobytu. Nasledoval zostup – úžasný let popri južnej stene Denali a nefalšovaná oslava v baroch mestečka Talkeetna, kde sme, hoci unavení, ťahali prvú ligu do štvrtej rána. Ale to už je iný príbeh J
Človek sa vždy teší, keď jeho výtvor, či cesta ku nemu fungujú ako dobre namazaný stroj. Každé koliesko má svoj poriadok a všetko do seba perfektne zapadá. Na horách je to skôr rarita, ale ak to vyjde, vznikajú zážitky na celý život a pocit absolútneho naplnenia. Nieže by som na horách niečo také už nezažil, ale rozhodne nie v takomto meradle. Naša expedícia presiahla všetky moje očakávania a sny. Všetko, ľudia, počasie, hory - všetko do seba perfektne zapadlo. Zvyšok závisel už iba od nás. Od toho, akí sme zapálení a pripravení. Denali so svojím klenotom - cestou Slovak Direct mi splnilo jeden z mojich najväčších snov.
Na záver sa chcem poďakovať všetkým zúčastnením za super akciu a takisto aj všetkým, ktorí nás podporili a prispeli svojím nemalým dielom k úspechu našej expedície.
Vďaka Vašek a celý RAB tím za TOP výbavu #JsmeRAB #rabambasador
Ďakujem SHSJames za grantovú podporu.
Vargi si pán! Marva tyčinky nám dávali páru počas celého výstupu!
Ďakujem taktiež Norwayshop.sk, Ecoproduct.sk a Alpha sport - Mammut za materiálnu pomoc.
Fotoalbum TU
Video dúfam ČOSKORO