Hrebeňom Frontier na Mont Maudit
D, IV, +1706 m/-1292 m, 11km, lezenie 900 výškových metrov, vrcholová nadmorská výška 4465m
Hrebeň Frontier, dnes väčšinou nazývaný Kuffnerov, vedie na Mont Maudit z juhovýchodnej strany. Prvý krát touto krásnou cestou liezol Moritz von Kuffner so svojimi parťákmi Alexandrom Burgennerom, Jozefom Furrerom a nosičom už v júli 1887. Vyrážali z talianskeho Courmayeru, cez ľadovec Brenva dorazili do bivaku de la Brenva, kde prespali a odtiaľ pokračovali ďalej. Táto trasa je orientačne náročná, veľmi dlhá a ľadovec je čím ďalej, tým menej "human-friendly". Preto sa v dnešnej dobe chodí na Kuffnerov hrebeň z chaty Cosmique alebo Torino priamo so skorým ranným nástupom, resp. cez bivak Fourche.
Nájsť tento hrebeň v dobrých podmienkach bolo v posledných troch rokoch náročné, keďže perióda jarných podmienok v podstate neexistovala, alebo trvala približne týždeň. Tentokrát máme šťastie a tohtoročné letné „zimné“ podmienky v Alpách nám ponúkajú jedinečnú príležitosť. Konečne! Za posledné roky cez horúce letá sa v podstate celé Alpy topia extrémnou rýchosťou. Ľadovce ustupujú, skalné cesty sa predlžujú a mixové cesty dostávajú zabrať. Množstvo krásnych ciest sa už ani nelezie, keďže prístupy/zostupy sa stali veľmi nebezpečnými kôli padajúcim skalám a vytopeným kuloárom, alebo rozbitým ľadovcom. Topí sa aj permafrost a padá čím ďalej, tým viac skalných veží, častí hrebeňov. V posledných dvoch/troch rokoch už aj trasa na Kuffnerov hrebeň cez bivak Fourche prechádza týmito zmenami, keďže prístup do bivaku býva nebezpečný (rozsypaný žľab, padajúce kamene), no najmä časť hrebeňa od bivaku je veľmi nestabilná. Ísť hrebeňom z bivaku nám neodporúčajú ani v dome horských vodcov a nakoniec nám túto verziu potvrdzuje aj kamoš z Poľska, ktorému sa v inkriminovanej oblasti dva roky dozadu pod nohami hýbali lokre veľkosti autobusu. Takže namiesto tejto verzie sa nastupuje priamo z chaty kuloárom napravo od prístupu do bivaku Fourche a tým pádom sa celá nestabilná časť hrebeňa oblieza.
Škoda, veľmi som sa tešila do Fourche, ktorý je zaujímavo a exponovane (možno desivo, pre mňa fascinujúco) zasadený do hrebeňa. Napriek tomu, že je snehu habadej a vládnu v podstate zimné podmienky, teploty sa už na slnku šplhajú celkom vysoko a tak tiež volíme priamu verziu cesty od chaty Torino. Pozitívum - do batohov nebalíme spacáky! Tiež poteší! Vlastne budem alpinizmus takto "naľahko" robiť prvý krát :)
Vezieme sa na Midi, odtiaľ prechádzame ľadovcom so zachádzkou - traverzom Aiguilles d´Entreves. Po troche vzdušného hrebeňa, na ktorom je väčšinou plnka a neminula ani nás, nás čaká už len výpek na ľadovci. Konečne dorážame na chatu. Noc stojí 25 eur a počas periódy dobrého počasia nie je ľahké nájsť tu voľné miesto. Chata je štartovacím miestom množstva horských vodcov s kopou klientov. Rezervovať tu miesto ale nie je žiadna sranda, resp. je to dosť sranda! Prečo? Lebo chatár vás s angličtinou pošle kade ľahšie, dohovorí sa s vami len po taliansky alebo francúzsky :) Oprášila som teda tých pár francúzskych a talianskych slov vyhrabaných z tmavých hĺbin môjho mozgu a verila som, že sa mi podarilo búknuť nám miesta. Keď sme s malou dušičkou dorazili na chatu, či tam chatár bude našu rezerváciu mať, naozaj ju mal! Prvý úspech je za nami :)
Ach jaj. Na talianskej strane je vždy väčšia pohoda. Viac úsmevov, výborná káva, skvelé jedlo.. a tak sa usmievam a užívam si výhľady na ostrý Peuterey a anglické dámy zo slnečnej terasy.
Po dni oddychu, privykania si na výšku, flákaní sa po ľadovci, tancovania na snehu a papkania talianskych cestovín je to tu. Budík nás (a bohužiaľ aj celú osádku lágru, ale tak už to na chate chodí) prebúdza do studenej jasnej noci o jednej. Pijem zelené smoothie plné vitamínov, ktorým chcem vyriešiť problém prijímania potravy v takejto včasnej (alebo neskorej? Závisí od uhla pohľadu..) hodine. Teším sa z príjmu tekutiny a energie zároveň a z toho, že nemusím papať tyčinku, ani nič iné.. Čím ďalej, tým mám s tyčinkami väčší problém no a so strojčekom na zuboch sú pre mňa oriešky trošku ťažší oriešok. O jednej v noci je to však aj tak jedno a mám problém prijať akúkoľvek stravu, aj to smoothie. Nielen tu, kdekoľvek na svete a v akejkoľvek výške či nížke. Pred dnešným výkonom ale niečo do brucha dať musím..
Čakám, kým sa Majka dofintí, idem sledovať hviezdy pred chatu. Sú nádherné, noc je chladná, čo je veľmi fajn. Majka sa nakoniec vychystala a vyrážame o druhej. Spolu s nami vyráža jeden pár a za nami ďalšie a ďalšie dvojky. Sneh je premrznutý, chrumká, celý svet okolo mňa sa trbliece vo svetle čelovky, toto mám veľmi rada.. Svet od Swarovskeho. Kráčame ľadovcom do Combe du Maudit. Nevýhodou nástupu z Torina je pokles o pár sto metrov, tie musíme následne k nástupu na hrebeň nabrať naspať. Dnes je skvelá predpoveď a tak vidíme čelovky na nástupoch na všetky hrebene a do všetkých pekných ciest okolo. Zo zeleného smoothie sa mi v brušku postupne stáva kus žuly. Asi to nebol až taký dobrý nápad, ako sa zdalo, skúsim to predýchať..
Sme pod kuloárom, zastavujeme, pripravujeme sa do režimu súbežného lezenia. Okamžite nás až do kosti vychladí nepríjemná zima. Nevadí, veď za zimu sme dnes všetci vďační, teplo by bolo zlé. Celý hrebeň lezieme súbežne až na pár miest. Majka ide prvá, veď som skoro dva roky neliezla a ona počas mojej pauzy naliezla kilometre. Podmienky sú perfektné, sneh ako polystyrén, ľad prefektný, snehoľad excelentný. Vyliezame na hrebeň a po prvej zákrute si kľakám na koleno, ten žulový kameň musí z bruška preč, inak to bude veľké utrpenie. Telo súhlasí a s radosťou sa zbavujem zeleného smoothie, ani nebolo treba strčiť prsty do hrdla :D Odrazu sa cítim, ako nový človek, tak ľahko, ako pierko.. Môžm spokojne pokračovať. Na celom hrebeni máme stopu vyjazdenú z predchádzajúcich dní a tak nám odpadá záťaž z vyberania správneho smeru. Pravý cepín, ľavá mačka, ľavý cepín, pravá mačka.
Telo nachádza správny rytmus, v týchto podmienkach si to naozaj užívam. Rýchlo naberáme výšku, máme skvelé tempo, aj keď som mala obavy, že budeme pomalé. Avšak stále máme väčšinu cesty pred sebou, takže treba byť opatrný a nestrácať čas. Doteraz sa nevyskytli žiadne technicky náročné úseky, len skvelý snehoľad, ľad, snehové schody pripomínajúce lezeckú diaľnicu a krátke mixové úseky. Začína vychádzať slnko a my sa blížime k Pointe d´Androsace. Otáčam sa na juh a vychutnávam si magický čas brieždenia. Kochám sa nádhernými pohľadmi na v posledných rokoch tak krutú južnú stranu Mont Blancu pred tým, ako sa jej dotknú prvé, zlato-ružové lúče slnka.
S východom slnka prichádzame k Pointe d´Androsace, je to nezabudnuteľný pohľad. Diablove ihly dostávajú iný rozmer, prvé tiene na ľadovci kreslia do snehu umelecké diela. Všetko navôkol začína ožívať v zlatistom svetle. Východ slnka pri takomto lezení bol pre mňa vždy magický. Nie je tomu inak ani dnes. Pointe d´Androsace obliezame zo strany Brenvy, na ktorej je dosť snehu, všetko dobre drží a traverz je relatívne bezpečný. Vyhýbame sa tak niekoľkým lezeckým dĺžkam na vežičku a jednému 20 metrovému zlaňáku, aby sme ušetrili čas. Krátkym komínom, v ktorom je aj fixné lano a je to kľúčová lezecká dĺžka v celom hrebeni sa vraciame na hrebeň a kľučkujeme po ňom.
Lezenie je naozaj krásne, snehoľady držia dokonale a naše lýtka spomínajú na zimu. Pred nami sú posledné dve mixové a dve snehové pasáže a sme na hrebeni pod Mauditom. Odtiaľ máme niekoľko možností - strihnúť to priamo dole na cestu Trois Monts a hneď zostúpiť, alebo ísť na Mont Maudit a zostúpiť odtiaľ, alebo pokračovať na Mont Blanc a zostúpiť normálkou. Keď si predstavím zostup z Blancu normálkou, som proti :) Byť tu a neísť na Maudit by nás mrzelo a tak ideme hore. Vyliezame z hrebeňa Kuffner a stúpame z nohy na nohu v studenom vetre k vrcholu. Onedlho sme tam, Mont Maudit. Je 10:00 a tak sme chvalabohu úplne vyvrátili moju obavu, že budeme možno pomalé. No ešte nás čaká zostup popod nepekne známe seraky cestou Trois Monts a následne výstup na Midi.
Nezdržiavame sa dlho, vietor je studený a pomaly sa nám vkráda pod bundy, ideme dole. Pri serakoch pod Mauditom je doskový odtrh z posledného sneženia a vetra, nič nečakané. Veď preto sme náš výstup posunuli o pár dní, aby sa sneh stabilizoval, resp. aby vypadlo všetko, čo má. Ďalej za lavínou vidím aj čerstvo popadané kusy serakov, letné slnko je teplé a ani noci už nie sú až také studené. Ideme rýchlo ďalej bez zastávky. Zostup popod Mont Blanc du Tacul je drsný, hlavne teda strmý, kolená pištia, kričia. Aj tu sú čerstvo vypadnuté seraky, Jedna taká čerstvá ľadová hruda je veľká, ako auto. Fujky. Vďaka relatívne zimným podmienkam a nedávnemu sneženiu nám však netreba zlaňovať cez žiadne odtrhy, všetko je presnežené a rýchlo sa dostávame na ľadovcové plató, kde sme už relatívne v bezpečí. Teraz môžme nasadiť relaxačné tempo. Relaxačné tempo sa nakoniec pretavilo do vlečenia sa výšvihom na Midi. Vyhňa na ľadovci nám vzala dosť energie, ťaháme sa, ako sopeľ. Majka si chladí tvár v snehu, bojuje na svojom dnešnom Evereste. Nakoniec nejako dobojovala a došli sme na Midi! Tak sme to zvládli. Myslím, že aj celkom pekne. A za odmenu si môžme dať chladenú kolu, a začať nahlas hovoriť o grilovaných krídielkách a hranolkách v Elevation :)
Za podporu ďakujeme kamarátom z karakoram.sk !
Júl 2021
Kommentare